Nikdy ma detektívky nezaujímali. (ak nerátam detektívne príbehy v knihách „Povídky z jedné kapsy" a „Povídky z druhé kapsy") Možno to bolo aj tím, že v škole sme sa o detektívkach nikdy neučili, alebo som tam nedával pozor. A tie detektívne seriály, čo chodili v televízore, tým som nikdy neprišiel na chuť.
Minule leto raz jedna diskutérka napísala, že pôjde do knižnice a bude čítať Sherlocka Holmesa. A ja som nad tým začal premýšľať. Časom som spoznal ďalších ľudí, ktorí mi opisovali Sherlocka a jeho legendárny oblek. A jedného dňa som zašiel do knižnice a uvidel som meno toho slávneho spisovateľa. Chvíľu som rozmýšľal, čo si vziať, až kým som neuvidel knihu, ktorú som s mamou prečítal: Štúdia v červenom.
Začal som s touto knihou. Stala sa mi dobrou pri zaspávaní, nosil som si ju do školy a veselo čítal. Vybral som si dobre, lebo v tejto knihe som sa dozvedel, ako sa Sherlock Holmes a Dr. Watson zoznámili. A vtedy som tak zatúžil navštíviť Baker Street.
Obľúbil som si charakter Sherlocka Holmesa. Hlavne jeho záhadnosť a pozorovateľský talent, chcel som byť trochu ako on. Pamätám si na tú časť ako sa zoznámil s Dr. Watsnom, „Pozerám, že ste boli v Afganistane." Hneď som si predstavil tvár Watsona, ktorý bol prekvapený.
Časom som si zvykol na jeho sarkazmus a bol mi akýsi dôvernejší. Tá prvá poviedka bola detektívna, ale nebola to obyčajná detektívka, ktorú som si predstavoval. Zo začiatku ma zaujímal opis starého Londýna, charakter a dialóg Holmesa, Watsona. Watson mi pripomína samotného Doyla; ak si dobre pamätám, aj samotný autor týchto príbehov bol chirurg.
Pri príbehu ma začala zaujímať aj detektívna stránka, ale neskúšal som hádať. Nechal som to všetko na Sherlocka a tešil som sa, keď si robil dobrý deň so svetoznámych detektívov. A to si robil aj vtedy, keď vyriešili príbeh.
Potom som sa dostal aj k Psovi Baskervillskom a jeho kliatbe. Na tomto som si zgustol, bolo tam všetko, čo som chcel, aby tam bolo. Bola tam legenda, bola tam láska, bol tam vykreslený obraz o Anglicku, ktorý som si odtiaľ vkradol do mysli. Bola tam krásna žena, bola tam obrovská beštia a zákerný močiar. Niekedy by som sa chcel do Dartmooru, ale iba so sprievodcom, alebo sprievodkyňou.
To je len jeden z dôvodov, prečo mám rád Doyla. Sir Doyle písal mnoho poviedok zo Sherlockom Holmesom a ja sa teším na každé stretnutie s týmto uštipačným potmehúdom.
Určite ste už siahli do knihy, ktorá je milión krát opisovaná ako niečo úžasné a nádherné a keď si ju čítate, čakáte, kedy to úžasné a nádherné príde. Hlavne z tých kníh, ktoré sme preberali v škole; človek si chce prečítať niečo, o čom učitelia básnia, vezme knihu do rúk a vôbec ho nenadchne. Mňa o Doylovi v škole neučili, nepísali sme o ňom písomky a nikdy nikoho nezaujímalo, na ktorej strane pes Baskervillský zahluší Henryho Baskervilla. Možno aj to je jeden z dôvodov, prečo som sa dostal k Doylovi po škole a prečo ho mám rád. Nemal mi ho kto znechutiť.
Doyle veľmi ani nepopisoval, či pršalo, alebo svietilo slnko. Na niektorých miestach cítim, či prší a či svieti slnko. Pri Psovi Baskervillskom som cítil dážď. Možno preto si stále spomeniem na tento príbeh a na Anglicko, keď prší. Možno stále myslím na Anglicko pri daždi aj preto, lebo som si prvého Sherlocka Holmesa doniesol, keď pršalo a ja som zmokol ako kostolná myš.
Nakoniec vám napíšem výrok, ktorý mám od neho najradšej. „Najhoršie je na tom chlap, pre ktorého žiadna žena nevyroní slzu."
Zdroje obrázkov:
<http://2.bp.blogspot.com/_BKoIJ9hFEFc/R_ZaDH1xDoI/AAAAAAAAANc/gcGpOTPhPUo/s400/sherlock+holmes.jpg> [cit.2009-06-10]
<http://images-eu.amazon.com/images/P/0517220784.01.LZZZZZZZ.jpg> [cit.2009-06-10]
Toľko ja, čo vy?
