Barkócyho palácnebolo ťažké hľadať. Ružový domček v strede mesta, kde sídli ajriaditeľstvo verejnej knižnice Jána Bocatia.(viac o knižnici www.vkjb.sk) Kedysi prvou pizzériouv Košiciach.
Sadol som si domiestnosti a Štefan Kolivoško mal príhovor. Nemám rád dlhé príhovory.Zrejme zato môže moja bývalá pani riaditeľka. Keď ona začala, nevedela skončiť.Lenže včerajší príhovor ma donútil zamyslieť sa. Štefan hovoril ako si ľudiamedzi sebou kedysi rozprávali príbehy. Príbehy o tajomnom lese,o bosorkách. Dnes sa už o povestiach, legendách rozpráva málokto. Väčšinoulen televízia, bulvár a vlastný život nás niekedy ani nezaujíma.
Keď smezaspávali, mamky nám čítali rozprávky. Rozprávky, ocitli sme sa zrazuv inom svete. Vo svete víl, princezien, túlavých a nezbednýchškriatkov a mnohých postáv. Čo s tým majú spoločné povesti? Milan Kolcun vo svojej knižke napísal,že každá povesť má čaro rozprávok. Rozprávok, ktoré má azda každý rád.
Včera SamuelSzabó zo spoločnosti Pravé orechové a Hynek Klimek rozprávalio svojich príbehoch. Obaja sú zberateľmi starých príbehov, obaja ich majúkdesi v krvi. Obdivujem ľudí, ktorí prepadli povestiam, legendám. Majúúplne iný pohľad na svet.
Obaja spomínaníautori hovorili o svojich postavách. Prečo beháme po stopách ohnivýchmužov? Ohniví muži boli ľudia, ktorí si neprávom prevzali pozemok. Keď umreli,nepustili ich do neba. Museli sa teda vrátiť na zem a žiadať odpustenie.
V Čecháchľudia, ktorí škodili, nosili na chrbte kameň. Južné Čechy sú známe aj svojimilesnými vílami. Poniektoré sú čarokrásne a radi pomáhajú. Iné zvádzajúľudí do močiarov a radi im škodia.
Hynek Klimekspomínal aj bosorky, no u nás je ich omnoho viac. Bosorky sú známe svojou„príťažlivou krásou“ a zlobou. Ježibaby sú známe aj s ľudovýchrozprávok, podobne ako macochy. Poznáte predsa rozprávku o Jankovi a Marienke.
Ľudová slovesnosťje bohatá. Už od pradávna sme si zvykli počúvať príbehy, ktoré nám vyrážalidych. Ozaj, vedeli ste, že najstaršia rozprávka je Rozprávka o dvanástich mesiačikoch? Neskôr prišla televíziaa dnešný televízny program nás vzdeláva hlavne negatívnym smerom.
Ešteže mámeknihy, ktoré sú bohaté povesťami. Staré príbehy nás učia, pomáhajú nám. Častonás rozosmejú, či rozplačú. Ja ich mám rád a už dlhší čas ich zbieram.Ktorý príbeh mám najradšej? Ani sám neviem. Každá povesť, každé strašidlo, bosorka,škriatok a iné bytosti majú svoju krásnu tvár. Svoju tvár nám ukážu, ak si toželáme. Ale ukážu nám ju tak ako si ju želajú oni.
Ak by ste chceliniekedy stretnúť bosorky, začnite sa o nich rozprávať a navštíviavás. Ktovie, o čom sa budú chcieť s vami rozprávať. Proti bosorkámpomáha chlieb s masťou, cibuľou a cesnakom. Možno niektoré čítajú môjčlánok, ktovie.
Ešte jednuzaujímavosť som sa dozvedel. Niečo o cintorínoch. Deti pochovávali kedysido plachiet. Obalili ich plachtou a zahrabali do zeme. Horšie bolo, keďumrelo dieťa po niekoľkých dňoch, či týždňoch. Jeho duša neputovala ani doneba, ani do pekla. Nebolo pokrstené, nemohlo teda otvoriť nebeskú bránu. Maločistú dušu a v pekle ho nechceli. Preto, keď uvidíte niekedy nacintoríne dieťa ako prichádza k vám, pokrstite ho! Spravíte dobrý skutoka dieťa sa na vás nebesky usmeje. Nie je nič krajšie ako detský smiech.A tiež nie je nič horšie ako detský plač.
Povesti nemusiabyť pravdivé, no sú základom nášho kultúrneho dedičstva. Na záver by som chcelpoďakovať Bocatiovej knižnici, spoločnosti pravé orechové (http://www.praveorechove.com/),Hynkovi Klimekovi a vám, ktorý čítate článok. Dúfam, že nie som sám, čoľúbi povesti a staré príbehy. Prajem vám pekný deň, preneste sa do svojhosveta a myslite na svoje bosorky, či víly.
