Otec kúpil manželke kyticu ruží a rozprával synovi, že na kvetoch rozhodne nesmie šetriť. Usmieval sa na kvetinárku a ona bola veselá. Koľko príbehov by nám dokázali kvety narozprávať? Chlapec si ma všimol ako očumujem gerbery, ľalie, chryzantémy, ruže, margarétky a pozdravil sa mi. Usmial som sa na nich a kývli sme si všetci hlavami.
Už od mala mám ku kvetom zaujímavý vzťah. (Obzvlášť, keď ho kupujem nejakej žene.) Vždy, keď kupujem (trhám pred zákerným psom) alebo iným spôsobom získavam kvety pre ženu, zobudí sa vo mne duch sira Lancelota. Premýšľal som, akú buketu kúpiť mamke a sestre. Zrazu ten malý ugravčaný, neučesaný šinter sa ozval otázkou, pri ktorej sa mi zmenil celý vesmír. „A tete tiež môžem niečo kúpiť?“
Ach áno, jeho teta so mnou chodila kedysi do škôlky. Vkuse si ľahala ku mne do postele, keď sa šlo po obede spať. Pokiaľ by vám tvrdila opak, neverte jej. Baby vždy vymýšľajú a ešte radšej majú, keď si vymýšľa chlap. (To ale o mne neplatí, ja nemám fantáziu a nikdy som sa nenaučil vymýšľať. Iba na vysokej škole, keď ma nútili písať vedecké texty. To sú tie, kde pod čiarou je viac napísané ako v texte.)
Z nejakého mnou nepochopiteľného dôvodu sme sa s malým iskrivým gentlemanom zhodli na jednej červenej ruži. „Ona sa presne tak usmieva ako tvoja teta. Tú jej kúp. Nech ju pekne ozdobia.“
Stáli sme tam traja chlapi, kvetinárka sa na nás pozerali. Malý čavargoš s rozgajdanou košeľou sledoval so záujmom ako teta zdobí tú ružu. Za nami stal istý pán, ktorý bol poháňaný veľkou dávkou ega. „Dajte mi dačo. Mne je to jedno, hlavne nech je to lacné! Vy ženy aj tak nepotrebujete veľa a kto vás má furt riešiť? Ja chem mať doma večeru a pivo! Kvety! Však to sú sprostosti! Sú aj dôležitejšie veci a ja nemám čas!“ zostavoval nám jedálniček dotyčný pán, čo fučal.
Po pravde, väčšiu sprostosť tromfol istý šovinistický primitív, ktorý mlel o tom, že Tiso sám kontaktoval Hitlera, aby postavili Dachau.
Keď dotyčný odišiel s kyticou karafiátov, roztiahnutými rukami a krikom „Ponáhľajte sa, ja nemám čas, bo mi budú volať,“ otec pozrel na syna a povedal mu. „Od takých si rady neber. Však sa pozri akú má uctu k tým kvetom. Nedivil by som sa, keby do nich zabalil párkovú klobásu.“ Chlapec v rozkasanej košeli a motýliku, čo bol na krivo, hanblivo pozrel na mňa. „Možno ho ako dieťa kŕmili konským jedlom. Alebo ho priviazali o radiátor, aby sa očistil od Satana.“ povedal som.
Ozdobená ruža bola na svete, tatko mu ukázal ako ju má chytiť. Povedali sme mu, že keď dá tú ružu tete, nech jej nehovorí nič, ale len sa na ňu usmeje. „Nieže jej povieš, NA“ rozosmial som sa pri predstave zvádzania ženy spôsobom a la Tom Sawyer. (To je to, keď žene dám kvet do ruky a poviem NA alebo, keď pobozkám dievčinu a poviem jej, že je lepšia ako jej kamarátka.)
Rozlúčili sme sa a podali si ruky ako dospelí chlapi. Potom sa chlapec otočil a hovoril. „A o Vézinovi si už počul?“ usmial sa na mňa. Minule to bol Maurice Richard, tentokrát Georges Vézina. Vlastne aj ja som mu musel niečo povedať. „Len tak mimochodom, bolo by fajn, keby si tete nič o mne nepovedal. A o tom, že sa usmieva ako tá ruža, o tom jej vôbec nehovor nič.“ to už som sa červenal ja.
Vyšiel som z kvetinárstva a ráno ma čakala správa. „Ja ti dám NA, ty neogabanec!“
Hrozné niečo. Čo z neho vyrastie, keď sám a vedome si nevymýšľa? Myslím, že by bolo fajn opäť vytiahnuť Marka Twaina alebo Rytierov okrúhleho stola.
