Celý autobus bol plný unavených, smutných ľudí. Dalo by sa povedať, že v atuobuse bola akási chladná nálada. To dieťa sa pozeralo po svete zvedavými očami a malo chuť ukázať svoj detský svet. Plný túžob, prianí, lásky, akejsi tajomnej zvedavosti. „Pozri sa, svet, tu som! Chcem sa o tebe dozvedieť čo najviac!“
Detský svet je plný snenia, kde sa hráme s guľôčkami, chodíme vo flanelovej košeli a snívame o princeznách. Detský človek si chce oddýchnuť od sveta a ponorí sa niekde, kde mu nikto neublíži. A ako som sa na to dieťa pozeral a rehnil sa, uvedomil som si niečo. Viacmenej celý život nechcem z toho detského sveta odísť. Vždy si chcem budovať akúsi hravosť. Zaspávam s pocitom tajomných výprav do vlastnej fantázie.
Keď som sa na to dieťa díval a myslel na svoj rozprávkový, detský svet, prebehlo mi mysľou jedno meno. Ide o básnika, ktorý nás vždy všetkých rozosmial. Áno, nemýlite sa, je to Milan Rúfus.
On je (nielen) v literatúre človek, ktorý sa nevzdal svojho detského sveta. Milan Rúfus bol veľký básnik. On maľoval dušu detského človeka svojimi rozprávkami, modlitbičkami a celou poéziou. Bol mojim priateľom. Vlastne, prečo minulý čas? Stretávam sa s ním stále, vzájomne sa spoznávame a dotvárame akési kamarátstvo.
To kamarátstvo začalo ako, keď sme malí hrali guľôčky. Potom ma dlhú dobu podporoval, keď mi niekedy bolo smutno. No a teraz? Teraz mu mám chuť písať listy. Napísať mu o tom, čo robím, kde som bol na výlete, do koho som zamilovaný a tiež aj o tom, čo práve robí.
Chcem s ním ísť do Krčmy pri zelenom strome, piť kofolu a plánovať ako pôjdeme uskutočňovať naše výpravy.
Naučil ma niekoľko vecí. Neprestať snívať, stále bojovať a smiať sa. Keď som videl to dieťa, bolo to, akoby mi Milan Rúfus povedal. „Však sa ušker!“
Neviem ako vy, ale ja si idem prečítať Modlitbičky a naplánovať si výlet do Závažnej Poruby.
