2011
„Behávaš desiatky, pätnástky. Je to na tebe,“ povedal mi pred časom a usmial sa. Veril mi a vedel, že to dokážem.
Ako to všetko začalo a čo ma inšpirovalo k odbehnutiu svojho prvého polmaratónu?
Niekedy v roku 2011 som visel na skale. Bolo to niekde v Nemecku, moje prvé ferraty. „Všetko je len o psychike,“ povedali mi. Nevedel som sa pohnúť ďalej, späť som nemohol ísť a smerom dolu som sa radšej nepozeral. (Celý život som mal pocit, že mám strach z výšok, ale nie je to pravda. Ale o gaslightingu inokedy.)
Mám pocit, že som sa začal riadiť pudom sebazáchovy a ferratu zdolal. Všetko bolo naozaj len o psychike a vedel som, kam dať ruku, nohu a podobne.
V roku 2020 som liezol po Súľovských skalách a spomenul si na feraty. A opäť si spomenul na nesmrteľnú vetu, že všetko je len o psychike.
Celoživotná vášeň
V novembri v roku 2020 som prvýkrát obul tenisky, obliekol sa ako snehuliak a začal behať. Našťastie som si nevzal rady svojho dlhoročného manipulátora (teda, že to nezvládnem), ale začal si o behaní čítať. Mám šťastie, že mám veľmi dobrý vzťah s kamarátom, ktorý beháva už dlhšie. A ten ma motivoval úplne inak. (Napríklad, keď na mňa kričal, že som Diego.)
Pomaly som začal behávať a tešilo ma to. Odbehol som najprv 5 km, potom 10, behal som v snehu, zamrznutom blate. Chodil som počas zimy z lesa zo zamrznutými vlasmi a šťastnými očami.
Nohy boleli, občas som si niečo natiahol, mával kŕče a čo ja viem čo. Ako som to už písal v nejakom blogu alebo v tejto knihe, beh som potreboval. Z akejsi potreby nabrať kondičku sa stala celoživotná vášeň, ktorá si ma podmanila. Akoby ma zasiahol blesk po sicílsky. (Ten, kto čítal Krstného otca, vie, čo myslím.)
Keď som prekonal 5 km, 10 km, 12 km, kamaráti si ma začali doberať, že o chvíľu pôjdem na polmaratón. Ja som si neveril, pretože som si musel vyriešiť dôležitejšie veci. Zrazu som si ale uvedomil, že viem prekonávať prekážky a tak sa beh nestal len fyzickou záležitosťou. Bol rok 2021 a ľudia, čo mi v živote ubližovali, boli veľmi agresívni. Vydierali, posmievali sa, útočili. Veru, keď manipulátorom dá človek najavo, že ich nepotrebuje, tak sa v ich živote udeje 26. apríl 1986.
Dokázal som to, čo mi už viackrát povedala moja mama. Utiekol som svojim manipulátorom. A dnes už viem, že aj doslova.
Nebudem písať veci, že sa mi zmenil život. Zmenil sa mi pohľad a uvažovanie samého seba. A najkrajšia odmena prišla, keď niekto chcel, aby šiel so mnou behať. To už bola jar 2022.
Deviaty september
Nasledujúce mesiace nabrali rýchly spád. V apríli v roku 2022 som bol v Prahe a neviem ako mi to napadlo. Kdesi v parku vo Vršoviciach som si povedal. „Odbehnem tento rok 21 km!“
V máji 2022 som prvýkrát odbehol 15 km a potom sa na mňa kamarát usmial a povedal mi. „Behávaš desiatky, pätnástky. Je to na tebe,“
Mal som plán a začal si veriť. Dal som si cieľ, že keď pôjdem behať, nech to je nad 10 km. Koncom mája som prekonal hranicu 16 km.
Jún a júl som preležal v posteli. Najprv dva týždne v júni a potom v júli. Bola to nejaká hnusná viróza, ktorá mi odpálila polovicu leta. Našťastie som sa vyliečil a dal dokopy a dal si malý cieľ. Čo tak obehnúť Bardejovské Kúpele? (Podarilo sa, mimochodom, behá sa tam veľmi dobre. Odporúčam najmä kyslíkovú dráhu. )
Koncom augusta sa mi podarilo prekročiť 17 kilometrov . A potom prišiel začiatok septembra. Bolo Martiny. Vzal som si tričko Johana Cruyffa a šiel behať. „Futbal je v hlave, nohy mu len pomáhajú,“
A tak sa 9. september stal veľkým dňom. Podarilo sa mi odbehnúť 21 kilometrov. Nohy boleli, chodenie po schodoch bolo zaujímavé. Ale dokázal som si, že som pripravený. Celú noc som sa budil a bál sa, aby som nemal opuchnuté kolená.
V septembri som sa postupne pripravoval, behával a užíval si to.
Druhý október
V nedeľu 2. októbra som sa zobudil. Veľký deň prišiel, a tak som sa prezliekol a šiel na štart. Atmosféra ľudí si ma podmanila.
Každá prvá nedeľa v októbri je obrovským sviatkom. Ide o neuveriteľnú udalosť, ktorá na jeden deň zmení životy ľudí v meste. Mesto má úžasnú náladu, ľudia o tom rozprávajú svojim deťom. A to všetko sa deje už od roku 1924.
Prišiel som na štart a ja som si opakoval tú vetu, že všetko je o psychike. Každý beh ma niečo naučí, posunie inam získam ďalšiu skúsenosť.
Vyštartovali sme, rozbehli sa. A ja, tak ako po každý beh, spomenul som si na Terryho Foxa. Stále, keď behávam, myslím na Terryho Foxa a na jeho Maratón nádeje.
Behalo sa celkom dobre, prvú krízu som mal na desiatom kilometri. Potom to na mňa prišlo na Južnej triede. Boleli nohy, nechcelo sa mi. Krízy sa dajú prekonať a prekonal som i tú. Niekto ma tľapol po chrbte, ľudia naokolo tlieskali. Rozhodol som sa, že sa nevzdám a idem ďalej!
Na Moyzesovej ulici, kdesi pri rozhlase, ma chytila eufórie. Veď už len 5 km! A tak som zrýchlil, tešil sa z toho. Akurát okolo začala hučať sanitka a ja som si spomenul, že musím to v prvom rade zvládnuť bez účasti sanitky. Potom prišiel amfiteáter, Watsonova ulica a Komenského ulica. Na Komenského ulici som sa šetril, čosi som aj prešiel pešo. Vedel som, že si musím nechať energiu na Hlavnú ulicu.
Hlavná ulica v Košiciach je posledná časť pretekov a ľudia sú tam neskutoční. Skrátka a dobre, nedovolia vám, aby ste to odchodili. Keď už sa človek dostane na Hlavnú, vie, že ho ľudia dotiahnu do cieľa. A ono to je skutočne pravda. Dotiahli ma do cieľa a ja som si uvedomil, že som to zvládol. Na niekoľko ľudí bolo pre mňa zopár neznámych ľudí neuveriteľne blízki. Akoby sme spolu chodievali na pivo a naťahovali sa o futbalovej otázke, ktorá farba je dôležitá (červená alebo modrá.)
Počas polmaratónu som stretol ľudí, ktorých som nevidel roky. Kývali mi, neskôr mi písali ako sa cítim, s mnohými z nich som nadviazal ďalšie spojenia a začali sme sa opäť stretávať. Ešte nikdy mi neverilo toľko ľudí. Ešte nikdy ma nepovzbudzovalo toľko ľudí. Napriek tomu, že ma boleli nohy, prišla na mňa kríza alebo začalo pršať. A bežci boli nádherní. Každý z nás, čo behávame, vieme, že to nie je zadarmo. Preto tá najkrajšia podpora je, keď si kývneme, pozdravíme sa alebo sa len jednoducho podporíme, že ono to stojí za to. A áno, ono to stojí za to. Odporúčam každému, kto môže.
Môj polmaratón sa nezačal v nedeľu 2. októbra, ale ešte kedysi dávno na tej skale. Keď ma niekto naučil, že všetko je o psychike. A jemu by som venoval tento článok.
PS: A skutočne je pravda, že kondička sa nezískava šprintom do roztrhania tela. (To si asi niekto pomýlil s literárnou postavou, ktorá chcela brániť císaře pána do roztrhaní těla.)
