Nebudem tu písať iba o autobusovej spoločnosti Bus Karpaty, ale na niečo som si spomenul. Začnem ale od začiatku. Priznám sa vám, že som sa dnes v Prahe stratil a túlal sa. Potom ma nohy odviedli až do Stromovky a ja som sa kochal.
Na Stromovke sa mi páči mnoho pekných vecí. Je to ideálne miesto kam zobrať dievča na prechádzku. (Vlastne aj chlapca. Hlavne, keď vám z mobilu púšťa zvučky filmov a vy musíte hádať. Danny, nesmej sa! Viem, že to čítaš.) Inak je to krásne, zelené údolie, ktorým trieli vlak a čas sa tu nejako zastaví.
Potom som sa pobral na pirohy a tam to prišlo. Nádherný úlet do spomienok. Spomenul som si na svoje študentské časy. Na košickú autobusovú stanicu i na tú prešovskú, kde som sa vždy okyckal zmrzlinou.
Ako som študoval v Prešove? Boli to tri nádherné roky, kde som sa naučil mnoho vecí. Pochopil som, že článok, čo som napísal o prešovskom erbe je nehorázna táranina. Žiadne jahody neboli na prešovskom erbe. O tom je len povesť, kde slepý kráľ prejde Torysu a založí mesto.
Naučil som sa milovať rozprávky Oscara Wilda, hrali sme sa na Laktibradu a asi prvýkrát v živote som pustil putty na počítači. Najkrajšia bola vari univerzitná knižnica a tá úžasná študovňa. Veď to bolo tam, kde som spoznal obrazy Ľudovíta Čordáka a naučil sa, že rozprávka o 28. októbri bola počas komunizmu vyškrtnutá od psíčka a mačičky. Mali tam najlepšie historické a literárne časopisy, ktoré ma zoznamovali s mnohými vecami.
Boli to krásne časy, keď sme šli na exkurziu do Martina a držali v ruke Valaskú školu. Takisto mi tam povedali, že dielo Vzrkriesenie vydal skôr na Slovensku Makovický ako Tolstoj v Rusku. Držal som to v ruke a bol to skvelý pocit. O Kukučínovom tajnom písme sa tiež vie, ale o tom inokedy. Mal by som si tam spraviť exkurziu. Nechcete ísť niekto do Martina?
Štúdium v Prešove bolo pre mňa veľmi inšpiratívne a naučil som sa, čo na vlastnej koži znamená bádateľ. Prosím nemýliť si s tými, čo mi vyvolávajú, že sa im snívalo s Mečiarom a či Hitler a Beneš chodili na pivo. Škoda, že nemôžem zverejňovať podaktoré bádateľské žiadosti.
Ťažko to všetko zahrnúť do jedného článku. Boli to veselé debaty s raslavickým Matúšom o svätom Metodovi. Ak existuje niekto, kto ma naučil chodiť po tajných uličkách v Prešove, je to práve on. Škoda, že sme spolu neboli nikdy v Korune, určite by sme neodolali. Chodili sme do prezidentskej pivárne a do ašty.
V tom období som spoznal aj rusnácku Danu, ktorá by mala dostať od Instagramu cenu. Však to ona všetko vymyslela svojim článkom proti fotoblogom. Skvelé dievča.
Veru, v tom čase som písal na blog jeden článok za druhým o pamiatkách kade-tade. Zaujali ma povesti kadečoho, prepisoval som si ich po svojom. Zdôveroval som sa vám so svojimi pocitmi z kníh. To som sa zamiloval do Otčenáškovej Ester a čítal od Lasicu a Satinského geniálne veci. O svojom vzťahu ku Karlovi Čapkovi radšej písať nebudem. Nestačila mi na to ani bakalárska práca.
Viete, čo bolo na tom štúdiu najkrajšie? (Okrem dievčat samozrejme. Ísť s dievčaťom na prešovskú kalváriu a vymýšľať si hovadiny, to sú najkrajšie pocity na svete. Nikdy som to inak nezažil. Teším sa, keď to nastane, určite vám vyjadrím svoje pocity. Ale dievčatá boli skvelé, úžasné, nádherné a dobrodružné. Najviac sa mi páčili archivárky.)
Najkrajšie bolo to cestovanie. Koľko kníh som ja preniesol z jedného mesta do druhého? (Odporúčam čítať si Selanky v originále a potom si pýtať lístok na autobus. Hollý ľúbil používať frázy ako oščú, iščú a tak. Teraz som na tú ošču dostal chuť.)
To cestovanie, keď som prišiel v Košiciach na stanicu. Počkal som na autobus. Podaktoré hlášky šoférov ostali legendárne.
„Náhodou nejdete po diaľnici?“ opýtal sa študent.
„Náhodou idem.“ skríkol šofér.
Autobus sa hrnul ľuďmi a pomaly vyštartoval. V tom čase ešte chodieval autobus cez Krivú ulicu a na tom semafóre bol presne ten čas, keď sme začuli šlágre ako Žijem, žijem alebo iné dobroty. Peter Stašák ma sprevádzal nejednou cestou do Prešova. Došli sme na diaľnicu a pri prvom moste som už sníval o dievčatách. Viem vám aj dnes povedať, kde som sa budil. Bolo to tesne pred Prešovom, keď autobus zabočí.
Potom sme vystúpili a šli pešo do školy. Isteže sa dalo ísť aj prešovskou MHD a trolejbusom číslo 38, ale to nebolo ono. Pamätám sa na jedno ráno, keď som šiel do školy s Viki. Ona ma naučila chodievať cestou, po ktorej by som šiel aj teraz. Na tej ceste sa mi stala nádherná vec. Šiel som na skúšku. Moja prvá skúška na vysokej škole. Kráčal som po tej ulici a chcel som mať po tom. Bál som sa, čo bude teta robiť. (Áno, tá teta. Oni vedia, koho myslím. Tí, čo nie. Na vysokej škole sme mali jednu pani docentku, ktorej raz niekto povedal. „Teta! Však nás tu nechajte!“) Kráčal som na tú skúšku a jedno psisko začalo brechať Bolo to potešujúce, nádherné a cítil som sa ako pri prvej puse. O výsledku skúšky radšej pomlčím.
A čo tie cesty na stanicu? Chodili sme s Jankou, Ivanou a Matúšom domov. Najlepšie cesty boli cez koľajnice, kde nás chytili policajti a vybrali si pokutu pretože sme neboli zamestnanci slovenských železníc. Hanbil som sa za seba ako pes. Matúš tuším ešte svoj pokutový lístok roztrhal na stanici a vyhodil do koša. Rehnil sa tým svojim smiechom.
Ale tie cesty na stanicu s nimi troma boli nádherné. Vždy som hovoril, že si postavím plť a preplavím sa Torysou až do Košíc. Janka mi vždy hovorila, že to hovorím stále pri tej istej odbočke. Čo tá pamätná cesta, keď sme šli po písomke z úvodu do štúdia?
Cesty do Košíc boli takým návratom z výletu. Hlavne, keď autobus šiel po dedinách. Ako som si fajne pospal Ličartovcami (tuším som sedával stále vpredu), Bretejovcami a Budimírom. Potom som došiel na košickú stanicu a mal som taký skvelý pocit zo seba.
Školu som skončil v roku 2009. Na jeseň 2012 som sa tam opäť dostal, bol som navštíviť starých učiteľov. Potom mi niekto zavolal, či skočím večer na pivo a ja som mu povedal. „Ja som v škole.“
Cítil som sa akoby som tej škole patril. Mal som pocit, že som niekde, kde je to svojim spôsobom moje. Odišiel som zo školy nabalený knihami ako ťažný kôň. Zrejme sa tam pôjdem pozrieť v ďalšom semestri. Nieže by mi chýbali knihy, skôr tie spomienky na vylomeniny.
Chýba mi to. To všetko, vstávanie skoro ráno a cesta na stanicu. Nastupovanie a predbehovanie sa v rade. Očumovanie a hanblivé úsmevy s dievčatami, ktoré som odvtedy nevidel. Debaty s Erikom o fantasy. To on ma naučil čítať Ďura Červená ka. Takisto by som si chcel zažiť ešte Lukáša. Raz sme celú cestu do školy riešili historickú chronológiu. Vymieňali sme si poznatky ohľadom premeny dátumov. Čo bol za deň 29. august 1526? (Mimochodom, bitka pri Moháči.)
Takisto by som sa rád zahrabal do univerzitnej knižnice. Vzal by som si laptop, jablko a chuť čítať tie časopisy. I na hodiny by som si rád zašiel. Chýbajú mi vášnivé a dlhé debaty o literatúre, o hospodárskych dejinách, kde sme namiesto „ďalej“ hovorili „slobodno“.
Veru, je na čo spomínať. Tá škola stála za to, naučila ma toho omnoho viac ako len nejaké základné fakty o odbore. Teším sa, keď si spravím univerzitný deň. Možno aj nejakú fotku urobím.
