Bard vystúpil a šiel za nejakou pannou, ktorej by zahral niečo pekné, čoby potešilo telo i dušu. Podali sme si ruky ako starí priatelia a koč sa pobral ďalej. Kone neboli unavené, práve naopak, radi sa prechádzali, či cválali. Boli čerstvo podkuté a v stajni som im dal čerstvého sena.
Cestovali sme skoro celý deň. Vyšli sme za daždivého počasia, kde slnko nemá miesto. Myslím, že raz sme zastavili. Kone sa napásli voňavej trávy a ja som vošiel do šenku. Šenk má pre rytiera nesmierne kultúrnu atmosféru, ktorú cítiť.
Hľadal som si miesto, všade ľudia veselo besedovali, ja už ani neviem o čom. Jeden stolec mal voľno, vlastne sedel tam jediný rytier. Meč položený na stole s erbom na rukoväti, ktorý som pozrel.
„Je tu miesto pre neokrôchanca?" Usmial som sa a rytier sa pozrel, vstal a objal ma.
„Drahý chlapče, ty nebodaj ideš domov!" Rozosmial sa rytier s erbom. Jeho erb mal tvar gaštana, nevediac prečo mali takú rodovú tradíciu. Ja som tam mal čosi iné. Rytiera, ktorí si rozrezáva plášť; čo iné by ma charakterizovalo?
A tak sme sa pustili do guláša, chleba a jedli o dušu. Nasadli sme do koča, vytiahli mapu, ešte tvorenú na pergamene. A pozerali sa na miesta, kde sme všade boli, kde pôjdeme spolu a obaja sme mali akýsi zvláštny tvar pri jednom. Rovnaký tvar, tvar domova. Je to miesto kdesi v lese, kde stromy tak zvláštne voňajú a železnica ide cezeň. Píla je snáď v každom domci a rybník hneď obďaleč.
Kone zastavili, kočiš mi otvoril dvere a rezko sa usmial. Dal som mu zopár toliarov, možno o trochu viac ako chcel. Predsa len ma čosi náš lesný krčmár niečo naučil, „Peniaze budú, my nebudeme."
„Ideme do šenku?" Rozosmial som sa a na takú ponuku sa predsa neodmieta.
„Nedbám." Odvetil som po svojom a zacítil tie stromy, ktoré dokázali rozprávať, chodiť, smiať sa i byť nežné.
A tak sme prišli do tej krčmy. Každý šenk má svoje pravidlá, tento má také, že z nej nikdy nevyjdeš pokiaľ je tma.
Krčmár sa na nás pozrel a pousmial. „Stratení sa vrátili domov." Načapoval kvasinkové pivo a ponúkol nám stôl. Bolo to príjemné. Sedeli tam aj oni dvaja. Dvaja, s ktorými som vyrastal. Ich erby boli iné, jeden mal na erbe kláštor, neďaleko od nás. Povráva sa o ňom legenda, že istý mních z neho odišiel kvôli láske a stal sa rytierom.
Ten druhý mal na erbe medveďa. Vraj preto, lebo raz jedného dňa zabil, kdesi v južnej dedine.
„A konečne sa môžeme porozprávať." Povedal jeden z nás.
To je pre mňa návrat.
Obrázky:
<http://www.albacarma.com/uploads/images/image004.jpg> [cit. 2011-02-12]
<http://www.mkgrafika.com/paintings/les2.jpg> [cit. 2011-02-12]
