Kedysi dávno, mohlo ísť o 18. storočie,žili na Ostrom kameni Pálfiovci(poniektorézdroje uvádzajú Pálfy, iné Pálfi). Mali radi svojho kastelána, svojich sluhov,svojich dvoranov. Prišiel čas, kedy oznámili Pálfiovci odchod z Ostréhokameňa. Ktovie, kde ich lákalo ísť? Možno na sever, možno na juh, možno kamsiinam.
Starý, fúzatý kastelán však nechcel odísťz hradu. Narodil sa na ňom, spoznal v ňom prvú lásku, nevedel odísť.Keby odišiel, asi by zomrel. Necítil by vôňu hradu, nevídal by krásne hory.Hrad bol jeho domovom, jeho životom. Poprosil grófa Pálfiho, aby ostalv hrade. Pálfi súhlasil a keď si podávali ruky, cítili v nichpriateľstvo. Gróf cítil, že urobil dobre.
Starček si spokojne žil, staral sa o hrada každú noc pozoroval svoje šťastné hviezdy. Jedného dňa sa zobudila okolo neho bol neporiadok. Ale aký! Chytro sa umyl a poupratovalneporiadok. Trvalo mu celý deň a celú noc, aby dal hrad do poriadku. Potomsa pobral do teplej, mahagónovej postele. Cítil v ňom vôňu snov, do ktorýchsa ponoril.
Zobudil sa a opäť videl neporiadok.Rozčuľoval sa, čo robiť? Raz sa mu v noci zjavila víla, čarami upratalaa starčeka nežne pobozkala. Starček sa zobudil. Uvidel krásu a pôvabvíly a hneď jej padol k nohám. Víly boli(sú) nádherné bytosti, ktorémali (majú) niečo nadpozemské. Niečo, čo nemá v sebe žiaden človek. Dnespoznám ja osobne niekoľko víl a oni v sebe majú niečo nadpozemské.Nechám si však pre seba, čo nadpozemské majú.
Víla nežne pohladila škriatka a napergamenový zvitok napísala škriatkovi(bol nízky a dobrosrdečný akoškriatok) vinníkov. Hneď sa ukázalo, že vinníkmi sú deti. Neskôr aj starčekspozoroval deti. Robili si zo starčeka žarty a preto mu robili zle.Starček vzal palice a kričal : „Detiská!Vy paskudy! Kto vás učil slušnosti!“ Deti povedali rodičom svoje príhodya rodičia ich pochvaľovali.
Jedného, studeného večera naliali na podlahuhradu vodu. Opäť sa vysmievali starčekovi a keď ich naháňal, šmykol saa spadol. Nikto ho odvtedy nevidel. Víla si ho priniesla k sebe.Zaľúbil sa jej, pretože bol pracovitý. Pokiaľ viem, ženské meno Zdenka znamená „milujúca prácu“. Možno sú všetky Zdenkyvílami, ktovie?
Na starčeka sa zabudlo. Deti boli opäťneslušné a naučili sa chodiť do krčiem. Potom sa napájali alkoholom a robilimnoho zlého. Víla dlho plakala, dlho slzy ronila. Starček ju nežne pohladila otvoril jej svoje srdiečko. Obaja sa do seba nežne zamilovali. Zostarčeka sa stal škriatok a mal čarovné schopnosti.
Príroda sa ponorila do zimy a sfarbila sapáperím. Istá vdova však nechcela pracovať a v zime už vôbec nie,preto kradla. Šla do lesa a začala rúbať drevo. Nevedela však, že ide dok vílam. Víly majú mnoho zákonov. Jeden z nich hovorí, že človek môžesťať strom, ktorý požehnali. Vdova však stínala stromy ako píla a svojimsynom kázala, aby ich odniesli domov.
„Prečokradneš z cudzieho? Stromy nie sútvoje. Nechci ma nahnevať!“ Ozval sa piskľavým hlasom škriatok, vdovav ňom spoznala starčeka z hradu. Začala sa smiať. Bola to ona, čo hozabila.
„Myslíš,že sa zľaknem krpca? Veď raz som ťa už zabila, urobím to opäť.“ Opäť sa smiala, až ju brucho rozbolelo.
„Ak machceš, musíš ma chytiť.“
Vdova začala behať po celom lesea naháňala škriatka. Stále sa vysmievala, že ho chytí. Nemala k nemuúctu.
Starček sa však vrátil a nechal vdovubehať po lese. Možno behá okolo Ostrého kameňa dodnes. Škriatok zacítilnajmladšieho syna vdovy. Pekne k nemu podišiel. „Dobrý deň ujko.“
Starček sa od srdca usmial a zavalil hohorúci pocit radosti. „Konečne niektoslušný.“ Potešil sa. Zaviedol chlapca do tajomnej komnaty a ukázal mupoklady. Chlapec obelel. Nevzal nič, bál sa. Starček sa však potešil, „Berieš niečo, čo nie je tvoje. To sa mipáči.“ A za odmenu ho obdaroval mešcom peňazí.
Vdovu odvtedy nikto nikdy nevidel. Po drevošla na konci jesene, skoro k zime. Dodnes vraj počuť v jeseni, vzlykvdovy kdesi v lese, ba až pri hrade. Vyslobodí ju niekto? Musel by všakprekonať lásku škriatka a víly, čo je skoro nemožné.
Zdroj :Slámka, M.: Kamenní strážcovia. Bratislava:Slovenský skauting, 2003. str. 42-43 ISBN 80-89136-05-2
