Zasnežený Londýn, plný mostov, domov a vôňou vianočného pudingu. Chodím po ňom, pijem punč a zohrieva ma pocit padajúceho snehu.
Z Londýna odídem na prechádzku do lesa. Uvidím lúku a dom, je postavený pri nej. Sadnem si na verandu, popíjam čaj. Pohrabem sa v starej knižnici a vytiahnem niečo, čo leží prachom zabudnuté. Niečo, čo ľudské teplo dlho nedržalo. Ukradnem z kuchyne, alebo zo špajze voňavé perníky a čajové keksy. Zasvätím sa celej knihe a cítim ako ma vietor ovieva. Azda mi závidí dej knihy. Dej je o lese, ten stojí predo mnou. Les s červenými stromami.
Les, tajomné prostredie, má mnoho farieb, symbolov. Nájdem v ňom červené stromy, skrytú jaskyňu. V nej ktosi žije a čosi dobré si kuchtí. Cítim vôňu dreva a bylín, ktorá uniká z jaskyne a ja nemám odvahu nazrieť dnu. Zvedavosť ma premôže a ja vidím ukrytý hrad plný príbehov.
Toto všetko a ešte mnoho viac. To je pre mňa anglická literatúra. Zasnežená ako pred Vianocami, osviežujúca ako vánok na lúke. Je tajomná ako jaskyňa ukrytá v lese. Teraz vám napíšem niečo málo o spisovateľoch, pripomínajúc mi sneh, puding, lúku, tajomný les a starý hrad, kde žijú duchovia a strašia zlých ľudí.
Začnem zasneženým Londýnom. Starý Londýn, chodia po ňom drožky a ja si na jednom rohu kupujem punč a na druhom sa rozprávam s Charlesom Dickensom. Učí ma spoznávať humanizmus a veselo sa smejeme na Ebenezerovi. Robíme stopy v snehu a tešíme sa im ako keď sme boli malí chlapci. Potom sa s Charlesom rozlúčim, nechám ho odpočívať v jeho posteli a dostanem chuť prečítať si v blízkej budúcnosti Olivera Twista.
V Londýne ešte chvíľku ostanem. Idem na železničnú stanicu, chcem sa odviezť na vidiek. Túžim po lúke a plnej kvetov. Sedím na nástupišti a čakám na vlak. Ako tak sedím, počúvam uštipačný hlas hovoriaci: „Exactly, Mr. Watson." Prídem za ním, poprosím ho, či s ním nemôžem cestovať. Odpovie mi, že mu bude cťou a začne mi rozprávať svoju príhodu o tom ako minule chytil vraždiaceho hada. Nastúpime do vlaku, dostane sa k rozhovoru Mr. Watson. Porozpráva mi príbeh o tom ako bol v Afganistane a ako to jeho spoločník rýchlo uhádol. No každému príbehu je raz koniec a preto sa musím s dvoma gentlemanmi rozlúčiť. Kráčam vlakom a chcem vystúpiť, do cesty mi skočí robustný pán. Poteší sa mojej rodnej reči, pripomínam mu jeho starého priateľa. Ten zavalitý pán nie je nik iný ako G. K. Chesterton. Podám mu ruku a dám si vyhliadku do budúcna, prečítať si niečo od neho.
Vystúpil som z vlaku a kráčam lesom. Prídem k jazeru, kde stretnem Nimue. Začervenáme sa a povie mi, aby som s ňou vstúpil do rieky. Vyhoviem jej a pôjdem s ňou. Dostaneme sa na lúku plnú kvetov. Natrhám jej kyticu a ona ma zavedie na koniec tej záhrady. Uvidíme v nej sebeckého obra, neustále nadávajúceho. Z jeho domu vyjde samotný Oscar Wilde a bavíme sa o deťoch. Rozpráva tak ako ho poznám, je milý, pozorný a má v sebe dávku anglického humoru, mierne satirický, mierne uštipačný. Keď sa dorozprávame, všetci traja zalezieme do snov.
Zobudí ma Nimue, obaja ležíme na hladine rieky. Uvidíme rybára a jeho dušu, ktorý loví pri jazere. Je čas pobrať sa ďalej. Sľúbim teda Nimue, že sa ešte stretneme a obaja budeme čítať Lady Fuckinham.
Nimue sa pobrala do svojho jazera a ja odídem vysoko do hôr. Uvidím stopy v snehu, píšu mi príbeh a ja zazriem dom. Zaklopem, otvorí mi stará slúžka, neustále sa usmievajúca. Predstavím sa ako Lockwood a počúvam príbeh o Catherine, ktorá ma v noci strašila. Ktosi nás pri rozprávaní preruší a ja sa bojím, že to je Heatclif. Našťastie to nie je on, je to pôvabná spisovateľka. Prišla s oboma sestrami, všetky mi majú čo povedať. Po prebdenej noci odchádzam z Búrlivých výšin a chystám sa do červeného lesa. Počas cesty myslím, že by som sa mohol pustiť do čítania všetkých troch sestier Brontëových.
V červenom lese nájdem Nimrala a jeho list. Porozprávame sa, spýtam sa ho, či mu nechýba domov. „Som doma." Vypijeme si čaj a ja putujem ďalej. Bojím sa, že ma unesú elfovia a čo si počnem! Nestretnem ich, to by som cítil. Elfovia predsa vydávajú svoju prítomnosť najavo všetkými zmyslami, ktoré ovládajú. Počul by som hudbu a aj stromy by dýchali úplne inak. Bojím sa tieňov, ale túžim stretnúť trpaslíkov. Túžim stretnúť Balina, Gloina, Thorina, Bifura a samozrejme Gimliho. Nestretnem ani ich, ani Berena, Aragorna, či samotných Istari. Stretnem malé psíča, porozpráva mi príbeh o Mesiaci a jeho dvoch stranách, o bielej a šedej strane. Malé psíča ma odprevadí do jaskyne a ja sa strašne bojím, že je v nej ukrytý drak. Ale nie je tomu tak, v jaskyni je starý hrad. Vchádzam doň a stretnem Pána Profesora. Strčí mi do rúk knihu, usmeje sa a odíde. Je to príbeh Húrina, ku ktorému som sa ešte nedostal.
Vstúpim do hradu a počúvam, že dánsky štát je väzenie. Preto rýchlo poputujem za Hamletom a porozprávame sa o pomstychtivosti, o láske ženy a o tom, keď bol Polónius na večeri. S Hamletom sa spájame v mnohých veciach, obaja sme tvrdohlaví, pomstychtiví a obaja potrebujeme svoje srdce naplniť niečím iným ako je čierňava, smútok a stiesnenosť. Nakoniec odídem loďou preč. Pozerám sa na rozbúrené more a poviem si, že by bolo dobre prečítať si nejakú komédiu od veľkého dramatika. Napríklad Veselé panie z Winsdoru.
Konečne som už doma z cesty. Na stole horí sviečka, dymí sa z čaju a ja čítam Búrlivé výšiny. Zamyslím sa nad svojou cestou a hlavne nad starými restami, ktoré musím dohnať. Napísal som vám teda veľmi málo o anglickej literatúre. O tom ako ju vnímam, o niekoľkých obľúbených spisovateľoch a o tom, čo chcem dohnať. Čo vy?
Zdroj obrázkov:
<http://charlesdickenspage.com/illustrations_web/Oliver_Twist/Oliver_Twist_06.jpg> [cit. 2009-09-15]
<http://img2.timeinc.net/ew/img/daily/631/tolkien_l.jpg> [cit. 2009-09-15]
