Potom som sa bavil s kolegyňami o tom, čo ľudia najviac kupujú. Nerobili sme žiadne štatistické a informačné prieskumy. No ale celé kníhkupectvo sa zhodlo na tom, že ľudia najviac kupujú také tie ezoterické bludy. Všetky pútavé tajomstvá, proroctvá, magické rituály, knihy o tom ako žiť usporiadaný život. Ono by na tom nebolo nič zlé, veď nech si číta kto chce, čo chce. Ale potom prichádza ďalšia otázka. Čo napríklad Dianetika? Scientológia?
Žiaľbohu, žijeme vo svete, kde jestvuje viac cirkví a cirkevných spoločenstiev ako ľudí. (Nie, toto nie je útok na kresťanstvo.) Nie je to nebezpečné? A čo tá literatúra o tom? Je to zdravé také veci čítať? (Nie, ja nekážem, že každý musí čítať Dostojevského.)
Minule som v práci otvoril knihu a čítam. „Za rozpad ich manželstva môže čierna mágia." Nie, to nie je žiadne fantasy, ani žiadna rozprávka. To bol návod na nejaký šťastný život. Až mi príde na um jeden superslávny spisovateľ, ktorý najprv inklinoval k satanizmu, bral tvrdé drogy a študoval Crowleyho mágiu a teraz napíše knihu o tom, ako dosiahnuť šťastie a už je uznávaný, obdivovaný. (Ja osobne si myslím, že Aleister Crowley a on majú jednu spoločnú vlastnosť. Chcú, aby sa na nich nezabudlo a budú robiť všetko možné a hlavne, aby to bolo kontroverzné. Veď nejeden životopis slávneho mága sa začína tým, že už v 15. rokoch mal pohlavnú chorobu. Asi ju našiel na ulici, keď sa hral v piesku.)
Keď som čítal Hermanna Hesseho, mal som pocit, že je to učiteľ tej mojej biblie, ktorú si nosím v sebe. Áno, aj Siddhartha je kniha o hľadaní šťastia. Mladý chlapec sa poberie z domu, brázdi si cestičku a stretne prievozníka, ktorý je šťastný, lebo počúva rieku. Keď som čítal Hesseho, pamätám si na výrok, že „Iba detskí ľudia dokážu milovať." Výrokom si ma podmanil a ukázal mi to šťastie, aké získal Siddhartha. A to mi nemusel hovoriť o tom, že šťastie nájdem jedine vtedy, keď budem počúvať svoje srdce. Lebo takto začínajú všetky tie knihy o hľadaní šťastia, blaha a inej rodinnej pohody. „Ak chceš nájsť šťastie, kráčaj po ceste, ktorú ti diktuje tvoje srdce, priateľu." Vážne, to je siahodlhé učenia, ktoré autor hľadal celý život niekde v tibetskom chráme, alebo keď si prečítal Diamantovú sútru. (Prirodzene v origináli.)
Ja vážne netuším, čo je slávne na tom, že ak chcem byť šťastný, musím počúvať svoje srdce. Veď to je hádam jasné. To akoby som sa šiel bicyklovať z Prešova do Michaloviec po lese a musel by som si vziať vodu. Asi o tom napíšem knihu, že keď chcete byť na bicykli dlho, musíte si zobrať vodu a ešte si to podpíšem ako nejaké Abrahámové, Mojžišove, Dávidové, Fáfnirove učenie. (Hlavne posledný menovaný bol veľmi múdry učenec.)
Ja viem, chytáte sa za hlavu a myslíte si možno o mne, že minimálne beriem tvrdé drogy. Ale trošku to opíšem príkladom.
Minule som kráčal vôkol pôvabného obchodu na Jazere: CBA. Chlapík na bicykli otváral energetický nápoj, lial ho do seba ako jeden môj kamarát fľašu vodky a potom sa z toho povracal. (Myslím toho chlapa, čo ľabal ten energetický nápoj.) Namiesto toho, žeby si zobral fľašku, dal do nej vodu, on si vzal nejaký energetický nápoj a dopadol asi ako ja na hodine dejepisu.
Podobne je to aj s literatúrou. Občas mám pocit, že niektorí ľudia sa vykašlú na všetky hodnotné diela a čítajú všetky čvargy, kde autori inklinovali ku kadejakým izmom. (Aj debilizmus je izmus.) Nemám na mysli teraz klasiku, ale hodnotovosť v literatúre. A tú má kopec autorov aj v súčasnej dobe. (Za slovenskú literatúru spomeniem minimálne Pavla Rankova a Sašu Pavelkovú. Ale aj Gabrielu Futovú, či Janu Bodnárovú. Tá nádherne píše o prvých láskach.)
Mám sa pýtať prečo ľudia inklinujú k takým veciam? Načo? Keď som sa párkrát spýtal, čo je na tom také pútavé, skvelé, povedali mi ten najkrajší dôvod. „To musíš prečítať, pochopiť a potom sa dostaneš do podobnej dimenzie ako ja." A ja som to začal čítať a dostal som sa do dimenzie hnačiek, vracania, či žalúdočných kŕčov. Asi ešte nie som odolný voči čiernej mágii.
Otázne je, čo s tým? No ja osobne nebudem robiť kvôli tomu štátny prevrat, či literárne vzdelanie. Len by som rád poukázal na to, že také čvargy začínajú byť nebezpečné. Ide len o to, či si to ako spoločnosť uvedomujeme.
PS: Keby som mal písať o tom, akí ľudia chodia do kníhkupectiev a aké veci si kupujú, aj tak by ste mi neuverili. Teda, ono je aj dosť na kníhkupectve, čo ponúka a aký má vzťah k literatúre. Len mi tu preboha nepíšte stupídnosti o tom, že sa predáva to, čo je v móde. Alebo sa spýtam inak. Čo je podľa vás dnes v móde?
