Ono sú to koče a kráľovský dvor nejakého Ľudovíta. Syr a víno, ktoré nikde inde na svete nemá takú chuť ako práve tam. Prechádzať sa po poliach a mať v ruke nejakého ich spisovateľa, to si ani inak leto predstaviť neviem. Leto odíde, ale chuť po francúzskej literatúre tu ostane.
Neraz snívam o tom ako sedím v divadle. Ale je to divadlo kdesi v lese. To sú brezy, domce, kostýmy hercov a všetko to oblečené tak, aby vyjadrovali akúsi vlastnosť. Hyperbolizácia. O nejakú chvíľu príde herec, režisér a autor. Je zdravý a nemocný zároveň. A držgrošov vďaka nemu voláme Harpagón. To je pre mňa Moliére. Vždy to je akýsi dom, výrazne sa líši od iných. Ženy krásne a povahy kdekoho jednotvárne. Les, dom a kdesi tam zahrabané peniaze a nik ich nenájde. Z divadla ma zavedie kočiar do Marseille.
Snívam o tom ako sedím v Marseille. Pozerám sa ako pripláva Faraón a z neho vystupuje mladík. Šťastný, uteká k svojim najbližším. Kráčam vôkol krásnej Mercedes, šťastného Edmonda a jeho pyšného otca. Postavím sa na loď, cítim drevo a počujem svoje kroky. Uložím sa do postele, no v noci ma čosi zobudí. Výstrely z dela. Akýsi švihák, lapaj a darebák ušiel z krutej pevnosti. A loď sa pohne a zaveje ma kamsi inam.
To je však môj Gróf Monte Cristo. Akoby som spal a zobudilo ma v noci čosi, čo budem čítať ďalej. Neviem, či existuje momentálne kniha, ktorá pre mňa znamená toľko, koľko Dumasov román. Ešte ako sa poberiem k tým štyrom huncútom, vyjadrím sa trochu k filmovým verziám.
No v prvom rade mi trošku prišlo smutno z toho ako sa Edmond a Mercedes opäť stretnú a akoby začali odznova. Ale to nie sú Traja mušketieri. Dumasovou témou v príbehu nie je láska, ale pomsta! Ťažko porovnávať jednotlivé filmové verzie. Marrais (1955) mi prišiel ako najpomstychtivejší, Chamberlain(1975) najsympatickejší a Depardieu (1998) najdumasovejší. Čo sa týka filmu z roku 2002, nebolo to zlé, ale mi to prišlo akoby režisér zabudol na Dumasov vyjadrovací talent. A strašne mi vadilo, že Edmonda na začiatku urobili ako analfabeta. Edmond nebol naivný, ani hlúpy. A to je oproti tej verzii rozdiel.
Venujme sa však mojej ceste do Paríža. Z lode ma ukradne akýsi chlapík, mysliac si, že som voľajaká truhlica. Je veľmi mohutný, vždy bojoval proti múru horúcou hlavou. Porthos. V kočiari naň čakajú traja zvedavci. Jeden je Don Quijote v 18. rokoch. Má hlavu v oblakoch, občas bojuje proti veterným mlynom a keď sa zaľúbi, vždy do inej. d'Artgnanan. Čo ďalší? Je rozvážny, vždy upravený. Nie je taký otrhaný hastroš ako d'Artgnanan, nosí vždy iné čižmy a meč má vždy lesknúci. A ten ďalší, modlitebná kniha v ruke a hriešne myšlienky v hlave. Inak by som Aramisa nemal rád. Traja mušketieri. Ak o tej knihe niekto povie, že je klasika, ja len doplním, že ide o klasiku najklasikovatejšiu. Pretože čítať Troch mušketierov, to je v pravom rade cesta za svojim dobrodružstvom, za svojimi potulkami, za svojim svetom. Ak by som ich nečítal, možno nikdy by som si nedokázal budovať svoje sny a nebyť takým zatúlaným romantikov. Ide o čítanie, ktoré nie je povinné, ale potrebné!
Zanechajme však kráľovský dvor Ľudovíta Spravodlivého, ba aj Napoleona! A nechajme snívať aj Dumasa!
O jeho synovi sa vyjadrovať nebudem. Začal som čítať Dámu s kaméliami, lež som to nedočítal. Som hrozný kultúrny barbar. Pôvodne som si myslel, že to je tá knižničná choroba. Isto to poznáte, začnete čítať knihu a potom si ju kdesi odložíte a musíte ju vrátiť, lebo vám príde riaditeľský list. Ale nebolo to tomu. Dumas ml. mal nádherné myšlienky, to nepopieram. Lenže keď ten jeho hrdina sa akoby prosil tej žene a to ma na tej knihe odradilo!
Preskočme 19. storočie! O Hugovi, Balzacovi, Zolovi mi poviete čosi Vy! Ja som ich nečítal, aspoň ma navnadíte. (A nielen o nich, však?)
Poďme však na prvú svetovú vojnu. Čo R. Rolland? Ja viem, Peter a Lucia je označované za dielo, kde je láska vo vojne. Nebudem tu citovať učebnice literatúry a písať, že čosi podobné napísali Rudolf Jašík a Jan Otčenášek. (Hoci, Ester je Ester.) Láska áno, ale tu teraz vynechajme. Čím iným si vás získal Rolland? Mňa tým, že „každý chlapec od veku 16 do 18 rokov má kúsok Hamletovskej duše." To je pre mňa Rolland. Hamlet 20. storočia.
Venujme sa trošku hviezdam. Pamätám si ako som bol zamilovaný do nejakého dievčaťa. Padal sneh a ja som jej povedal, že to hviezdy nám padajú do náručia. Vždy, keď sa pozriem na hviezdy, spomeniem si na ňu a ešte na jedno lietadlo. Môže pršať, snežiť, môže byť čistá obloha, stále vidím lietadlo. A v tom lietadle sedí chlapec, večne mladý. Píše si zápisky a zem ľudí sa mu zdá ako mapa svetiel z nejakej rozprávky. Naučil ma, že ak sa človek dostane do nejakých problémov, cíti sa ako zlodeji z rozprávok, kde ich poklad uväznil a oni nemajú cestu von. Oproti ním, Antoine dokázal nájsť nejakú priehlbinku a dostať sa von. Čítal som, že človek túžiaci len po hmotnom bohatstve, stavia si väzenie.
V Citadele písal o tom, akú ženu by som si mal vybrať, keď sa budem chystať ženiť. Ale hlavne mal v sebe nejaký cit pre ľudstvo a bolo toho toľko, koľko ľudstvu zanechal. Povráva sa, že sú ľudia ktorí by dávali poslednú košeľu. On by dal poslednú myšlienku, z ktorej by som sa dokázal toľko naučiť.
Bojíme sa smrti? Bojme sa jej jedine vtedy, keď nevieme, kde budeme spať.
Žijeme v dobe formálnych statusov a sociálnych skupín. Mnoho ľudí sa vyhovára na realitu, ale to nie je realita, čo majú na mysli. Pretože realita je čosi prirodzené, niečo, čo sa deje. Ale to, čím ju mnoho ľudí myslí, nie je nič iba virtuálny svet. A práve preto, pre prirodzenosť, neformálnosť, humanitu a ľudskosť, tu mám svojho leteckého, púštneho rytiera.
Myslím, že je čas nechať priestor vám. Francúzska literatúra je bohatá, skrýva v sebe mnohé tajomstvá. Písal som o nej, veľmi, veľmi málo. Ale veď o čom inom by bol blog, ak nie o diskusiách?
Zdroje obrázkov:
<http://digilander.libero.it/Gretablu/il_piccolo_principe/antoine-saint-exupery-01.jpg> [cit. 2010-09-20] <http://www.stleger.info/annonces/images/dartagnan/dartagnanetles3mousquetaires.jpg> [cit. 2010-09-20]
