Pamätám si na piatkové poobedia pár rokov dozadu. To sme išli hrať futbal, jedli buchty a pili púpavový čaj, ktorý bol strašne horký. Ale strašne. Trochu som sa naladil do ducha starej tradície a pijem ten čaj a pozerám sa do knihy od Bjørnsona. Aká je?
Bjørnson je ako keď kráčate po lese a nájdete perníkovú chalúpku. Akurát v nej nebýva žiadna jaga baba, ani iná pačmaga. Je strašne lyrický, ukazuje tým svoj pohľad na literatúru a práve tak ako svieti oziabané slnko na jeseň, tak ho cítite aj v jeho diele. Občas to slnce potrebujem, hlavne keď je sychravo. Potrebujem si ho vziať do môjho ruksaku a prečítať si niečo pekné.
Jeho hrdinovia sú občas tvrdí, mnohokrát sa mlátia, bijú sa do krvi a plačú. Ženy nádherné, citlivé a obetavé. Pamätám si jeho Synnove, pripomína každému tichú myšku. Ide o bytosť, ktorá bojuje so sebou a nakoniec sa vydá na cestu tmavým lesom, kde stromy pripomínajú strach.
Cítim jeho dielo idealizované, ale krásne. Jeho hodnotovosť, humanizmus, dôvera v dobro človeka je niečo čo ma posúva ďalej. Pamätám si ako som šiel raz ráno do práce, pozrel som sa do knihy, prečítal dva, tri riadky a bolo mi lepšie. Pretože Bjørnson ma spojil so svojimi postavami.
Jeho „Otec", ktorý chodieval za farárom a prosil to najlepšie pre syna, je práve mojim priateľom, ktorý sa dokáže obetovať za druhých. Ukazuje nám to, čo už dávno o rodičoch vieme. Vždy nás podporia, vždy nám dajú tie buchty, bez ktorých si náš svet nevieme predstaviť. Preto je aj Bjørnson mojim nórskym rodičom. Bez neho by mi tie buchty nechutili.
A čo vy a Bjørnson?
