Legenda o Bankovi sa odohráva v dobe, keď sa v Košiciach stali tie najohavnejšie a najkrutšie sktuky. Netreba asi pripomínať, kto boli Štefan Pongrác, Melichar Gordecký a Marek Križin. V tejto dobe žil aj chlapec menom Banko, ktorý oslepol. Nevedel čo robiť od zúfalstva a tak ušiel z mesta. Túlavé nohy ho doviedli na horu, pri ktorej tiekol potok. Umyl sa v potoku a opäť uvidel. Našiel liečivý prameň a Košičania dodnes majú legendu o hore Bankov.
Žili sme pod horou Bankov. Mamka pestovala ríbezle, egreše a čerešne. S tatom sme zbierali plné košíky malín a chodili na precházky do lesa. Čas od času sme aj pajkovali alebo rúbali drevo. Najkrajšie to bolo v lete. Chodili k nám zaujímaví ľudia, okrem iného aj veľmi láskavý pán. Miloval cibuľový čaj a škvarkové pagáče.
Nosil nám ten najlepší med na svete. I preto sme mu hovorili ujo brtník. Jeho med chutil lesom. Cítili sme v ňom studničku z Rákociho prameňa, maliny z Hrešnej a čučoriedky z Kojšovej hole. Bol našim rodinným včelárom a veľkým učiteľom.
Učil kedysi dejepis a naučil ma toho veľmi veľa. Napríklad, aký je rozdiel medzi kovmi a farbami na erboch.
„Nikdy nehovor o žltej a bielej farbe! Anciáša tvojho!“ pokarhal ma a vždy sa smial. Veď iste, farieb v heraldike je len zopár a žltá ňou teda rozhodne nie je.
„Viete ako to bolo s košickým erbom?“ spýtal sa a povedal nám rozprávku o Arpádovcoch, Anjuovcoch a Jagelovcoch.
Každú jeseň si robil sviečky, ktoré mali príbeh. Prebúdzal sviečky a nás so sestrou naučil hľadať v nich príbehy.
Potom som dospel a mal skoro 20 rokov. Páčilo sa mi jedno dievča. Bolo hanblivé, ale usmievala sa tým najšibalskejším úsmevom, aký som kedy videl. Už sme sa aj párkrát držali za ruky a ja som si vymýšľal jednu gebuzinu za druhou, aby som ju rozosmial.
Chcel som ju obdarovať. Utekal som za starým včelárom a ten ma naučil vyrábať sviečky. A tak vznikla moja prvá sviečka. Mala mať tvar baníckeho svietidla, ale nejako sa mi to nepodarilo. Veru, neohrabaný, nemotorný som bol vždy. Ani bozkávať som sa nikdy poriadne nevedel.
„Prečo banícke svietidlo?“ opýtal sa ma včelár.
„Pretože ona je patrónka banníkov.“ usmial som sa.
Sviečku som jej doniesol do Aidy. Vďaka tej sviečke som dokázal stráviť na Poštovej ulici veľmi dlhý čas.
Starý Brtník ma naučil veľmi veľa. I vďaka nemu si s deťmi každé Dušičky vyrábame vlastné sviečky z vosku. (A už dávno nie v tvare baníckeho svietidla.)
