Nebudem vám písať povesť o Libuši a o Vyšehrade. Ako sa jedného dňa pozrela zo svojho hradu a videla ako nejaký človek pracuje na prahu domu a z toho vzniklo slovo Praha. Takisto nebudem písať povesť o židovi pri Novomestskej radnici, čo pobehuje dodnes a nemá pokoja. Napíšem vám trochu iné povesti, možno ich poznáte, možno nie. Mne ich rozprávala pevkyňa pri dobrom jedle.
Kedysi dávno bola stará rieka Vltava bez mostov. Podobne na tom bola aj Praha, mesto mostov, veží, nádejí. Ale aj mesto vodníkov, čertov, lapajov, dobrákov, mesto príbehov. A o jednom moste je aj tento príbeh.
Bolo to niekedy v 14. storočí, keď ho začali stavať. Veľký a slávny, v Prahe je dodnes. Hovorí sa mu Karlov most. Povráva sa, že keď ho stavali, dávali do malty aj vajcia a tvaroh. Takisto pod mostom žije starý vodník. Ale o ňom sa viac dozviete v knihe Pražské legendy od Františka Langra. Ale ja vám napíšem inú povesť o Karlovom moste. O meči, rytierovi a českom levovi.
Keď sa prechádzate po Karlovom moste, vidíte ako si ľudia hladkajú sochu Jana Nepomuckého, pozeráte na hrad a na Petřín a ktovie na čo všetko. Na konci Karlovho mosta (ak idete smerom od Starého mesta) je rytier zo zlatým mečom. Určite ste si ho všimli, volá sa Bruncvík. No a panuje povesť, že Bruncvík bol kedysi ochrancom mesta. Chrabrý a statočný pražský rytier. Mal v sebe takú vnútornú a rytiersku silu, takú obetavosť a spravodlivosť, až mu začali rozprávať, že je nový Roland. Bruncvík sa plavil po moriach, putoval od jednej krajiny k druhej. Prišiel raz na nejaké miesto, kde ešte nikto doposiaľ nežil. Vystúpil z lode a uvidel leva a draka. Drak chrčal oheň, chechtal sa, oháňal sa chvostom a jeho jedovatý jazyk si nedal pokoja. Lev bol zranený a už skoro zomieral. Preto sa pražský rytier chytil za pasy s drakom. Bol to švárny junák, rek. Drak bol zasa viťúz, mľaskal svojim nenásytným, žravým jazykom. Bruncvík využil lesť a premohol draka. Na znak svojej vďačnosti venoval lev rytierovi pohľad, ktorý majú Česi na erbe dodnes. Inak sa povráva, že Bruncvík žije na Karlovom moste a spolu s Jiřím Plachým opäť zdvihnú meče, ak bude Čechom najhoršie.
Poďme teda na inú pamiatku, ale poďme smerom na Staré mesto. Napríklad na Karlovu ulicu. Nemali by ste sa na nej zdržovať v noci, lebo môžete zhorieť. Ja som raz na Karlovej ulici v noci bol a naozaj som videl oheň.
Povráva sa, že v Prahe na Karlovej ulici žil nejaký človek. Bola to paskuda, holota, bedár, lakomec a žgrgloš, skupáň, chamtivec a hrabáč, hrabivec a mamonár. Ľuďom požičiaval peniaze a vtedy sa tváril ako najšťastnejší človek na svete. Požičal a bral. Ľudia, ktorí mu nevrátili, tým urobil zo života peklo. Napríklad ich vyniesol hore, na niektorú z veží Klementina a hodil ich na zem. Alebo, keď už bola v Prahe postavená Eifelovka, tak ľudí učil lietať. Ale väčšinou to tak býva, že ak je niekto tupohlavec, doplatí na to. Tento trúd raz šiel po Karlovom moste na Malú stranu. Bol opitý a začal kričať, „Mám toľko peňazí, koľko nemá ani hastrman hrnčekov." Inak medzi nami, ak poviete hastrman na Karlovom moste, ste v hroznej kliatbe. (Skúste si to.) No a vodník, ktorý slovo hastrman priam nenávidel, vedel, že sa zlému trúdovi pomstí. Dubová hlava raz podpísala zmluvu s diablom. Jedného dňa prišiel diabol k nemu a vypýtal si od neho peniaze. O pár dní mu prišiel povedať, že mu nič nevráti. Náš Harpagón, teda šibnutý chmuľo, sa rozhodol, že svojho zákazníka zahubí. Vytiahol meč a vrazil ho do čerta. Diabol sa zasmial takým pekelným smiechom, že až duchovia na židovskom cintoríne, čo je neďaleko, sa skryli a odvtedy už nikoho nestrašili. To nebol len taký obyčajný čert, to bol samotný Lucifer. Lucifer nášho boháča zaklial a spravil z neho ohnivého muža. A tak každú noc behá po Karlovej ulici muž, ktorý horí. Ale ani vodník si nevezme jeho dušu, lebo mu tak nepekne povedal.
No a to je na dnes všetko. O Klementinskom poklade (a nemyslím barokovú knižnicu) a o Orloji vám napíšem inokedy.
A čo vy a Karlov most a okolie?
