Časom som nastúpil na strednú školu aj ja. Sedel som v tej telocvični a rozprával sa s chlapcom, s ktorým sme kamaráti dodnes. Povedal som mu, že teraz nám dá riaditeľ maturitné vysvedčenie a pošle nás domov. „Myslím, že to také ľahké nebude." Odvetil mi. Mal pravdu, ono to bolo oveľa ľahšie.
Potom som prišiel do svojej triedy, kde som si s Ivanom sadol. Nielen do lavice. Zoznámil som sa s ním ešte na prijímacích skúškach. Keď som si s ním sadol do lavice, nikdy som netušil, že sa s ním budem baviť o dievčatách a ťahaní učiteliek za nohy.
Neskôr, bolo to po fyzike, kráčal som domov. Na túto scénu nikdy nezabudnem. Šiel som dole, do šatne. Počul som ako niekto kľaje, nadáva a ešte k tomu je nervózny. Počúval som ako niekto vymýšľa rôzne sexuálne praktiky zbierok úloh z fyziky a učiteľky. No a ten niekto stál za mnou vždy. Keď som sa nenaučil na dejepis a začal si vymýšľať svoje historické skutočnosti. Takisto aj vtedy, keď sme napísali do španielskej písomky namiesto dormir, deponer. Potom aj vtedy, keď ma nechala frajerka. Alebo keď som bol na jednom pohovore a chcelo sa mi z neho vracať.
Spomínam si aj na chlapca z vedľajšej triedy. Vďaka nemu mám všetky maratónske tričká. Pamätám si ako som s tričkom chodieval do práce metrom. Ľudia sa naň pozerali akoby nevedeli po slovensky. (Síce v Prahe zopár ľudí nevie po slovensky, ani po česky, ani po anglicky a potom, aby im človek rozumel. Teraz som si spomenul ako som dve Mexičanky poslal na I. P. Pavlova. Mal som takú neodolateľnú španielčinu, hlavne, keď som používal východoslovenský dialekt i prízvuk. Tak schválne, skúste povedať establucimiento a dajte prízvuk na predposlednú slabiku.)
A ten chlapec, čo ma doviedol k organizovaniu maratónu, ten bol môj cyklistický partner. Raz sme šli na futbal do Geče. Vracali sme sa cez Kokšov Bakšu, ale nejako cez koľajnice a ja si pamätám len kopec bodliakov na sebe.
Inak najzaujímavejšie na tom všetkom je fakt, že ako sa človek zoznámi s blízkymi ľuďmi. (Až mi to pripomína niekoho, s kým som sa prechádzal po Karlovom Námestí a ten mi navrhol ubytovanie.)
No a toto všetko mi príde na myseľ, keď vidím maturantov a maturantky. Myslím si, že som šťastný človek. A mnoho tých maturantov a maturantiek ho má tiež. Inak by sa nedokázali tak nádherne smiať.
Okrem nádherných spomienok mám ešte zo školy niečo, čo mi ľudí charakterizuje. Ich maturitné fotky a odkazy, čo som pre nich znamenal. Poznáme to pod skratkou, oznamka. (Vážne neviem, aké a tam je, či dlhé, či krátke.)
A tak som si vysypal škatuľu na posteľ a pozerám. „Maťkovi venuje Ivett." Pozerám ďalšie a čítam, „Chemicky pripravenému kamošovi Maťovi praje Rado." Veru Rado, to bol tiež kamarát do dažďa. Chodievali sme spolu do školy, dokonca sme raz aj stopovali. Rado vytiahol zošit z fyziky a na koniec načarbal „KE". Stopli sme nejakého chlapíka, čo nás hodil na kruhový objazd. Pokračujem ďalej. (Príde mi to akoby som otváral poklad a vlastne ja ho aj otváram.)„Futbalistovi na pamiatku venuje Miro. PS" Drž sa Don Juan." Chechcem sa, nie z toho, čo tam je napísané. Ale z toho ako na to prišiel. (Momentálne netuším.)
Prišiel som k mojim Trom mušketierom. Sú to také formálne písané „správy". Až teraz si uvedomujem, ako som sa s nimi zblížil za ten čas.
A teraz som našiel ďalšiu originálnu, „Pršiplášťovému Maťkovi venuje pojašená Zdenka." Ak si dobre pamätám, ja som jej napísal niečo podobné. Teda ono za tým je taký príbeh, myslím si, že som jej rozprával o tom ako pršiplášte voňajú.
„Parťákovi na dejepis. Laco." No veru, my sme spolu sedeli. Myslím si, že nikto mi viac informácii o druhej svetovej vojne nepriniesol ako on.
Potom tu mám kdejaké oslovenia, že „Škriatkovi venuje bosorka." A tak. Alebo ešte aj posledná bosorka.
No a ešte som našiel aj od blogerky, Lenky Frialovej.
Akí sú ľudia na fotkách milí! A akí sú iní! Čo ste písali na svoje maturitné oznámenia vy? Ja som sa na svojich dosť vybúril, ešte šťastie, že mi nikto nemôže odpísať, čo som mu tam napísal.
PS: Mám tu ešte aj zápisník zo školy, ale ten si nechám pre inú chvíľu.
PPS: Všetko tu napísať nemôžem.
