Čím začať? Nebudem sa pýtať, čo je pre koho rozprávka. Ono je to viacmenej dosť citlivá otázka, pretože každý človek má iný vzťah k rozprávke a konkrétne k rozprávkovosti. Ja osobne sa cítim pri slove rozprávka ako pri teplých buchtách. Alebo ako cestovateľ, ktorý si balí veci a ide na autobus niekam. Napríklad do sveta fantázie skúmať Auryn.
Michael Ende píše v Nekonečnom príbehu, že pokiaľ človek už nemá fantáziu, nemá nádej. Je to podobné s rozprávkami. Pokiaľ človek nemá aspoň kúsok nádychu rozprávky, stráca nádej.
Prečo? Ja si myslím, že človek potrebuje mať v hlave trochu rozprávkovosti. Je v tom obsiahnutá tajomnosť, láska k človeku, zvedavosť a neuveriteľná chuť bádať a skúmať nové veci. Pretože aj o tom sú tak trochu rozprávky.
Rozprávka nás núti zaspávať a myslieť na veci, ktoré sú príjemné. Vyvoláva to v nás akúsi aktívnu bojovnosť samých seba. Pretože rozprávka má v sebe nádej. Ukazuje hodnoty, ľudí, ktorí pre niečo bojujú a je to reálne.
Samozrejme, že nemyslím to, že bojovať proti mýtickým tvorom je reálne. Reálne je to, že sa človek pozbiera a ide bojovať, aj keď vie, že nemá šancu.
Bojovať proti niečomu, čo za to stojí. Vedelo to mnoho rozprávkových bytostí. (Napadajú mi teraz na myseľ najmä Aragorn a Beren.) Koľko z tých rozprávkových bytostí boli ľudia ako my?
Rozprávka ponúka obrovskú silu niečo robiť. Ja si myslím, že toto je práve tá psychoterapia, ktorú všetci hľadáme, keď je nám smutno.
Mnoho ľudí sa hľadá v myšlienkach ezoterických sprostostí. Pretože si to interpretujú tak, že im to pomáha. Problém tkvie v niekoľkých veciach. Tie myšlienky sú úplne vytrhnuté z kontextu a znejú tak noblesne. Ibaže to nefunguje. A za ďalšie: mnoho z tých pozbieraných myšlienok sú tuctové hovadiny.
To asi ako, keď niekde človek vidí alebo číta, že vernosť je v láske dôležitá. Panebože! To ste vážne Ameriku objavili. Nezabudnite tam do toho vtesnať božiu vôľu a iné pseudokresťanské veci a cítiť sa pri tom vznešene. Ale toto je len sebaklam a so skutočnou psychoterapiou samého seba to nemá nič spoločné.
Všetci občas potrebujeme kúsok dobrej psychoterapie. Je v tom zahrnuté všetko. Napríklad dať si teplý šálok kakaa, prečítať si Kapesní povídky, kúpiť si tričko s Yodom, sadnúť si v piatok na pivo a mnoho, mnoho iného. Predpokladám, že každý z nás vie to, že najviac nás tešia maličkosti, drobnosti. No a pokiaľ je tých maličkostí viac a viac, prichádzame k tomu, čo nás vlastne robí šťastnými.
Skúsme si do tej psychoterapie dať občas nejakú rozprávku. (Napríklad túto.)
Rozprávky z nás robia lepších ľudí, lebo sa prostredníctvom nich snažíme žiť. Odhaľujú sa v nás skryté tajomstvá a priania. Vieme veľmi dobre, že život žijeme prostredníctvom svojich snov. Snívať, túžiť a priať si, to je náš boj proti veľkému a realistickému svetu, ktorý toľko ľudí nenávidí.
Milujme rozprávky, pretože je to náš prostriedok snívania. Ukazuje nám, že veci sú reálne a dodáva nám pocit byť šťastnými. Mňa najviac hreje pocit, že poznám toľko rozprávkových ľudí. I vďaka nim si plním sny a cítim sa dobre.
PS: Napíšme zoznam rozprávkarov:
Karel Čapek, Milan Rúfus, Pavol Dobšinský, Hans Christian Andersen, Charles Dickens, bratia Grimmovci. Píšte ďalších.
