Práve som dočítal knihu Šťastný princ. Okrem spomínaného princa sa v knihe nachádzajú rozprávky o sebeckom obrovi, o pyšnej, neobyčajnej rakete, o obetavosti slávika, o priateľovi, ktorý má krásnu záhradu a o nešťastne zamilovanom trpaslíkovi. Čo je v tých rozprávkach najkrajšie? Láska. Mám pocit, že všetky rozprávky, aj keď sú rozdielne, majú niečo spoločné, lásku.
Šťastný princ
Oscar Wilde ukázal v tejto rozprávke nádhernú symboliku. Je tu krásny paradox medzi princom, keď bol človek a medzi princom, keď bol sochou. Socha, ktorej stekajú slzy. Ako môže plakať niekto, kto má kovové srdce? Jeho Šťastný princ je nešťastný, je to taký zvláštny oxymoron. Občas mám pocit, že táto socha, ktorá je iba kovom, má v sebe viac citu, lásky, ľudskosti a nehy ako všetci občania mesta.
Veľmi milá postava je lastovičiak. Na neho netreba zabúdať, je princovým veľkým priateľom. No a teraz mám pocit, že lastovičiak je aj mojim veľkým priateľom.
Koniec Šťastného princa je rovnaký ako v ostatných rozprávkach. Obsahuje akúsi posvätnosť k biblii a k Bohu. „Prikázal Pánboh jednému zo svojich anjelov." (Wilde, 1997, s. 18)
Slávik a ruža
Ak by som mal charakterizovať túto rozprávku, tento príbeh jedným slovom, poviem „láska". Príbeh je plný symboliky, obety a túžby. Oscar Wilde sa v tejto rozprávke krásne zahral so symbolikou farieb. Krásne sa tu vykresľuje prostredie, autor dáva iný druh citlivosti bielej, žltej, ružovej, ba aj červenej ruže. Trochu mi to príde ako príbeh matky a dieťaťa, kde sa mamka dokáže tak krásne obetovať.
V tejto rozprávke vnímam citlivosť k prírode. „Slávik sa pritisol k tŕňu ešte pevnejšie a tŕň sa mu dotkol srdca a vtáčika premkla prudká bolesť." (Wilde, 1997, s. 24)
Sebecký obor
Spomínam si ako som túto rozprávku čítal ako „povinné čítanie" na literatúre. Bol to vstup do rozprávkového sveta Oscara Wilda. Vtedy som si zamiloval jeho rozprávky, boli to príbehy, ktoré som ešte nikdy nikde „nevidel". Táto rozprávka má pre mňa veľké čaro, chuť jesennej záhrady. Rozprávka v sebe skrýva to kúzlo symboliky, ktoré každý človek potrebuje. Čo dokáže zo sebeckého obra urobiť citlivú, ľudskú bytosť? Pri tejto otázke je rovnaká odpoveď, ktorú som použil vyššie, láska.
Inak v tejto rozprávke sa Wilde krásne zahral so spestrením prírody. A ja som pri jeho „kresbách" prírody, začal snívať o záhrade, ktorá je zimná, jarná, letná a jesenná. V zime som si predstavil strhaný strom. Strom, bojujúci proti zime. Strom biely, posiaty snehom, inovaťou. Na jar som si predstavil záhradu púpav, čakaniek, trávy, v ktorej si ľahnem a pozerám na svrbľavé slnko. V lete som si predstavil ten istý strom, ktorý som si predstavoval v zime. Strom, dávajúci ovocie, či rôzne skrývačky a lozenie po ňom a silné objímanie. Keď nad tým rozmýšľam, na aký strom som myslel, napíšem vám to. Je to čerešňa, silná, voňavá čerešňa. A na jeseň? Na jeseň si predstavím ako stojím vedľa farebného lístia a sebecký obor sa so mnou hrá a spolu sa veselo rozprávame o detstve. Pretože aj taká necitlivá bytosť, akou bol obor na začiatku, mala detstvo.
Oddaný priateľ
Keď som začal čítať túto rozprávku, zdala sa mi akási povedomá. Všetko, ondatra, kačica a potom aj ten príbeh dvoch ľudí. Ťažko povedať priateľov, pretože jeden z tých dvoch bol skôr bezočivec, drzák, odroň a hulvát. Ale keď som si to čítal ešte raz, tak som sa potešil. Pretože aj vtedy, aj teraz sa spýtam na otázku, „Kto je skutočný priateľ?" Ja viem, existuje mnoho výrokov, definícií a kadečoho ako odpoveď na túto otázku. Najčastejšie počúvam, že priateľ je človek, ktorý ku mne príde, keď ma všetko opustí. Ale je to naozajstná odpoveď? Či len stokrát prepočutá? Neviem. Ale kto je skutočný priateľ? Zo srdca úprimný?
Tu sa mi strašne páčil opis kvetnatej záhrady. „Rástli tam klinčeky a nechtíky, pastierske kapsičky a prilbice. Boli tam ruže staroružové i žlté, krókusy fialové i zlatisté, fialky purpurové i biele. Orlíček a žerucha, majorán a bazalka, prvosienky a kosatce, narcisy a klinčeky kvitli a rozvíjali sa pekne po poriadku, ako plynuli mesiace, kvet za kvetom, takže človek sa jednostaj mohol kochať pohľadom na niečo krásne a vdychovať príjemnú vôňu." (Wilde, 1997, s. 34)
Neobyčajná raketa
Pri čítaní tejto rozprávky som si spomenul na zopár osôb, ktorým by som dal takýto prívlastok. Wilde veľmi rád hyperbolizuje. A nato doplatila aj raketa, ktorá si stále myslí, že je niečo viac. Nebaví sa s obyčajnými delobuchmi, svetlicami; vlastne ona sa nebaví s nikým, čaká, kým si ju všimne dav.
Okrem príbehu sa mi páčila princezná. „Bola to ruská princezná a pricestovala sem až z ďalekého Fínska v saniach ťahaných šiestimi sobmi. Sane mali tvar veľkej zlatej labute a medzi jej krídlami ležala sama princeznička. Dlhý hermelínový plášť jej siahal až po päty, na hlave mala malú čiapku zo striebornej tkaniny a bledá bola ako snehový palác, v ktorom dosiaľ žila. Bola taká bledá, že ľudia, keď ju videli viesť sa po uliciach, sa tomu nesmierne čudovali. „Je ako biela ruža!" volali a zasypávali ju z balkónov kvetmi." (Wilde, 1997, s. 48)
Mladý kráľ
Príbeh o rozhodnosti. Pamätám si na otázku, čo robí človeka človekom? A hneď nato je odpoveď, že rozhodnosť. Ja si myslím, že každý človek sa rozhoduje svojim svedomím a niečím, čomu sa hovorí ľudskosť. Iste, každý má to svedomie iné a netrúfnem si odhadnúť, čo je správne a čo nie. Rozprávka Mladý kráľ má v sebe mnoho rozhodnosti. Je o malom princovi, ktorý sa stane kráľom a nesie na seba obrovskú zodpovednosť. Sníva sa mu zopár snov a tie mu pomôžu v rozhodovaní sa.
Pri tejto rozprávke som si okrem iného uvedomil, že občas sa mi sníva nejaký škaredý sen. Napríklad padám z balkóna, mám chuť kričať, ale z hrdla mi nevyjde žiaden hlas. Stalo sa vám to? Ja sa skoro vždy kvôli tomu spotím. Aj toto je obsiahnuté v tejto rozprávke. A ešte tento krásny výrok je tu obsiahnutý: „Vo vojne, - odpovedal tkáč- robia silní zo slabých otrokov a v mieri zase bohatí z chudobných." (Wilde, 1997, s. 60)
Infantkine narodeniny
Akú ste mali prvú lásku? To je asi najkrajšia otázka, s ktorou som sa stretol v texte. Kedysi som sa s Markom ( http://dragon.blog.sme.sk) bavil o dievčatách a láskach a nejako sme sa zhodli, že aj nešťastná láska je svojim spôsobom krásna. Stálo to zato, aj keď to skončilo nie príliš pekne. Ale ten pocit, ten pocit je úžasný. No a o niečom podobnom je aj táto rozprávka. Trpaslík je zamilovaný do infantky a predvádza sa pred ňou. To asi robí každý chlapec, keď je zamilovaný. Ja sám som toho živým príkladom. A pri čítaní tejto rozprávke som myslel aj na svoju infantku. Spomínal som, tešil sa. „Nechá ju spať v svojej posteli a až do svitania bude vonku na stráži, aby jej neublížil divý dobytok, alebo aby sa hladné vlky neprikradli priveľmi k jeho chyži." (Wilde, 1997, s. 97)
Myslím si, že človek, ktorý číta túto knihu, získa nejaké emócie voči postavám. A v tom je Oscar Wilde geniálny; vytvára nám obraz o postave, ktorá má reálne prvky skutočných ľudí. Je krásne reálny, využíva mnohé ľudské vlastnosti. Tie občas hyperbolizuje, využíva mnoho básnických obrazov a veľkú lásku k prírode. Celá kniha mi príde ako obrovské jablko, ktoré je šťavnaté.
No a odpoviem aj na otázku, ktorú som si položil v úvode. Prečo sa niektoré jeho rozprávky nekončia šťastne? Možno je to preto, lebo jeho rozprávky sú v mnohom reálne. Nie obyčajne reálne, ale symbolicky reálne. Jeho postavy síce končia tragicky, smrťou, ale jeho odkaz, jeho obraz je stále krásny, končí sa šťastne. Šťastný je náš pocit, nie príbeh.
Knihu zoženiete v knižniciach a takisto aj v kníhkupectvách, hoci v mnohých je vypredaný. Skúste trochu inú knihu sem: <http://www.eplanet.sk/kniha/stastny-princ-a-jine-pribehy-wilde-oscar/> [cit.2009-06-15]
PS: Šťastný princ na internete:
<http://www.elidor.cz/literatura/autori/Wilde_Oscar/dilo/stastny_princ_cz.htm>[cit.2009-06-16]
Zoznam bibliografických odkazov:
RICHTER, M. 1997. Šťastný rozprávkar Oscar Wilde. In: Šťastný princ. Bratislava : Mladé letá, 1997. s. 3-6. ISBN 80-06-00792-6
WILDE, O. 1997. Šťastný princ. Bratislava : Mladé letá, 1997. 111 s. ISBN 80-06-00792-6
Zdroj obrázkov:
<http://www.martinus.sk/data/tovar/_l/22/l22201.jpg> [cit.2009-06-16]
<http://www.ego4u.com/images/literature/wilde-statue.jpg> [cit.2009-06-16]
