Už od mala som si zaľúbil športové stránky novín. Sedieť niekde pri novinách a čítať tie riadky, to je taký návrat do detstva. Zobrať si niekoľko čísel starých novín, ľahnúť si do sena a čítať si o futbale. Väčšinou tam boli len výsledky. Aj tak to bola informácia. Predstavovali sme si kto dal aký gól. Vymýšľali sme si vlastné príbehy o tom, kto kde ako kopol.
Keď prišiel nejaký popis stretnutia, hrialo nás to ešte viac. Poznali sme ihirsko i všakovakú oštaru, akú môže rozhodca vystrojiť. Futbal je svojim spôsobom hostina, ale niekedy smrdí neuprataným chlievom. My sme sa vždy na noviny tešili hlavne kvôli hostine.
Niekedy sa však stane, že sa človek dostane akoby k starým novinám a hltá ich. Dalo by sa povedať, že sa zo športových správ stane literárne dielo.Takým je aj futbalová kniha Dukla mezi mrakodrapy, ktorú napísal Ota Pavel. Poďme sa o nej trochu pozhovárať.
Začal som čítať knihu, predstavoval som si Otu Pavla ako chlapíka, čo chytá ryby. Opretý o kreslo, udica vo vode, fajčí fajku a rozmýšľa o všeličom. Zrazu mu zazvoní telefón, on plný adrenalínu, hodí do kufru všetky možné veci a uteká na letisko. Je športový novinár a práve chytil najväčšiu rybu, akú kedy mohol. Letí o pár hodín do Ameriky písať o Dukle.
On nebol len novinárom, ktorý písal o futbale. Trénoval s nimi, behal, býval a spoznával každého v klube. Všetok pot, prach, drina, behanie z ktorého boleli nohy a rástol objem v pľúcach, spoznával s nimi. Mám pocit, že práve kvôli tomu dokázal vytvoriť z futbalových zápasoch literatúru. Pretože on poznal všetky radosti a slasti futbalistu. Takisto aj podvrtnuté členky, natiahnuté šľachy, natrhnuté svaly a tú neuveriteľnú ťažobu a bôľ, keď zranený futbalista pozerá na futbal z tribúny a nemôže nič robiť.
Ako každé dieťa oboch republík (vlastne ona je to stále len jedna) pozná Bassovu knihu o futbale. Mala by to byť základná biblia každého malého hastroša, ktorý sa rozhodne, že s loptou sa dajú robiť aj iné veci ako rozbíjať susedom okná. Je to Klapzubová jedenástka. Ota Pavel mal tú česť vidieť reálnu Klapzubovú jedenástku.
Spisovateľ charakterizuje futbalistov a vytvára príbehy. Kto sa kde narodil, aké kvety kupoval na rande ako na sebe pracuje, ktoré pivo mu chutí a podobne. Osobitne každému venoval nejakú časť, aby si ho človek obľúbil. Pri Masopustovi a Borovičkovi som mal pocit akoby bol ich osobný priateľ a poznal všakovaké futbalové fígle a tajomstvá.
On vytvoril z Masopusta románovu postavu, ktorú každý obdivuje a chce sa o ňom dozvedieť čo najviac. Je to pochopiteľné, osobnosť Josefa Masopusta nie je len futbalistom Dukly a strieborných chlapcov z Chille. Je to symbolom driny, tvrdej práce a obrovského odhodlania.
Boli to 60.roky, keď Dukla patrila medzi najlepšie kluby v Európe. Veľmi sympaticky Ota Pavel popisuje aj charakter Jozefa Adamca. Nie som síce z Vrbového, ale pri čítani o Adamcovi som si mal chuť naliať víno a počúvať to nádherné, tvrdé vrbovské nárečie. Obľúbil som si kraj okolo Trnavy a vlastne ani neviem prečo. Nebol som ani fanúšikom Spartaku, ani odtiaľ pomaly nikoho nepoznám. Možno je to kvôli Svákovi Raganovi, ktorý vyparáti kadekomu jednu lotrovinu za druhou. Presne taká istá bola hra Jozefa Adamca proti obrancom. Aj on bol členom pražskej Dukly, keď cestovala po Amerike.
Aké bolo však čítanie o ich americkom turnaji? Ota Pavel tam dal nádhernu sériu zápasov. Keď som to čítal, cítil som sa akoby na tribúne. Mal som zaslzené oči a čakal, čo sa udeje s penaltou. Netajím sa tým, akú radosť som mal, keď brankár penaltu chytil. Je to čítanie akoby ste našli staré noviny a videli v riadkoch trávnik, kopačky, prach a drinu futbalistov.
Z knihy som sa dozvedel aj o tréningoch na Central Parku v New Yorku. Ota Pavel poznal ich kondičku, drinu a popri tom ako s nimi behal, zapisoval si ich myšlienky a ukazoval vo svojej knihe krásu futbalu. Keď šarvanci hrali futbal, prišli tam aj Čechoslováci z Ameriky a pozývali ich k sebe. Najviac mi v pamäti utkvelo, keď zahrávali roh. Diváci na nich kričali, fandili im, najradšej by im doniesli pivo, pokiaľ by preň mali ísť aj na koniec sveta.
„Kluci, to je vedro. Teď by vám bodlo jedno pivo. Nejlíp plzeňská dvanáctka, co?“ Dukelská křídla, Jelínek a Brumovský, se na ně před položením míče na rohovou značku usmáli a celá Dukla jim při odchodu z hřiště po vítězném zápase zamávala. Bylo příjemné slyšet tak daleko od domova českou řeč.“ (Pavel, 2002 s. 96)
Počas tréningov a po zápase ich kŕmili českou kuchyňou a futbalisti si ani neuvedomovali akú radosť robia emigrantom. Dokonca ich ani nechceli pustiť potom do lietadla a dúfali, že za nimi prídu aj o rok.
Nie je to len kniha o futbale. Je to športová kniha, kde som zacítil radosti, strasti a kadečo z futbalového sveta pražskej Dukly. Pevne verím, že sa k nej budem vraciať a usmievať sa na nádhernú knihu o pražskej Dukle.
Ako knihu nájsť? Kúpite ju v kníhkupectvách, vypožičiate v knižniciach, poprípade si ju môžete stiahnuť. Napíšte mi svoje pocity z knihy, skočme na vychladenú 12ku a pozhovárajme sa o nej.
Bibliografický odkaz:
PAVEL, O., Dukla mezi mrakodrapy. HAK: Praha, 2002. 183 s. ISBN 80-86631-14-1. Dostupné online: http://www.sesity.net/elektronicka-knihovna/Dukla-mezi-mrakodrapy.pdf [ cit. 2017-08-21]
Obrázok: https://www.odkarla.cz/images/kniha-ota-pavel-dukla-mezi-mrakodrapy/1200x800/kniha-ota-pavel-dukla-mezi-mrakodrapy_36905_200.jpg [ cit. 2017-08-21]
