Existujú ľudia, ktorí tie príbehy zozbierali a nechali nám tu svoj odkaz. Spomedzi mnohých, je tu aj naša obrovská osobnosť, Pavol Dobšinský. Poznám ho hlavne z detstva, keď som pri jeho rozprávkach zaspával. Teda ja som nezaspával, utekal som za svojimi hrdinami, do záhrad princezien, zahubiť zlého draka, naučiť sa novému remeslu od permoníka. A potom mamka nevedela, kam miznú stratené jablká. Odišli k permoníkom, spolu ako moje ďalšie šibalstvá a huncútstva, ktoré som vyviedol.
Časom som vyrástol, ale moje detstvo ostalo tak trochu vo mne. Josef Lada ma učil, že detstvo poznačí človeka na celý život. Antoine de Saint-Exupéry ma naučil, že Každý dospelý bol raz dieťaťom, ale máloktorý z nich si na to ešte pamätá." Vyrástol som z detských hier, ale stále je vo mne tá neuveriteľná túžba zájsť si do rozprávky a pozhovárať sa so starými známymi. A to je pre mňa Pavol Dobšinský.
Pred časom som aj napísal článok práve o tejto osobnosti a jeho rozprávkach. Zopár diskutujúcich mi napísalo, že to nie sú rozprávky, lebo je tam mnoho krutosti na rozprávku. Mali pravdu, ja som sa nato takto dovtedy nepozeral, začo som im samozrejme vďačný.
Pavol Dobšinský je takou bibliou nášho sveta o škriatkoch, vílach, princeznách, orloch, o smrti, o vlkoch a hlavne o ľuďoch; hlavne o ľuďoch a ľudských vlastnostiach. Ľudia sú stále iní. Možno preto, lebo o ľuďoch rozprával Dobšinskému stále niekto iný a je to už tak, že každý sa inak vyjadruje. Hoci sú jeho postavy iné, stále je v nich niečo podobné, ľudskosť. Majú rôzne vlastnosti, ale sú ľudské; či už zlé, alebo dobré. Napríklad zbojníci v rozprávke „Ako išlo vajce na vandrovku." „Hja, bisťuže dade, tam je veru zle. Chcel som sa prikrásť len tak na prstoch, a oni sami strčili ma tadnu medzi seba. Ako si chcem roznietiť, abych aspoň videl, s kým mám do činenia, fúk! vybúšil mi spod kochu puškár zrovna do tváre, dobre že mi oči nevytiekli; čiahnem rukou do krhly, že si oči vymyjem, tam krajčír s nožnicami leban mi všetky prsty odstrihol; o tobôž medzi lavicami tkáč rozohnal krosná, tresol ma člnkom po hlave a volal: tak, tak! Na peci pekár chytal na mňa lopaty a dudlal: udri, udri!" (Dobšinský, 1973, s. 67)
Jeho príbehy sú poučné, plné dobra a takého hrejivého pocitu. Vždy, keď si čítam nejakú prostonárodnú povesť od neho, zahreje ma pocit detstva. Jeho slovenčina je nádherná, nesie v sebe prvky ľubozvučnosti a takej tej slovenskej chuti, kultúry. Predstavujem si pri nej drevený dom, kde sa ľudia rozprávajú o svojich zážitkoch. „Žiu voľakde voľade odom veštec a ťem vešťec mau enu velkú knihu, v kerej poveky čítavau, kod voľakto o poradu k ňemu prišou." (Dobšinský, 1973, s. 373)
Pre mňa je Pavol Dobšinský náš dar kultúry, nesie svoj odkaz komukoľvek, je vždy aktuálny a vhodný pre ktorúkoľvek dobu. Našu literatúru si bez neho ani neviem predstaviť.
PS: Ak máte chuť na naše ľudové rozprávky, ktoré Pavol Dobšinský pozbieral, kliknite si sem: http://www.klasici.sk/node/6
Článok venujem Anke z Calgary a všetkým, ktorým chýbajú naše drevené, voňavé domčeky a tečúci potok vôkol nich.
Bibliografia:
DOBŠINSKÝ, P. 1973. Prostonárodné slovenské povesti- zväzok III. Bratislava : Tatran, 1973. 560 s.
