Ono to nie je len detektívkou, zápletkami, vraždami a geniálnymi úvahami samotnej postavy. Staré Anglicko, dážď, klobúky, dáždniky, drožky, starý anglický humor a dvaja podivíni. Keď som si spomenul na Sherlocka Holmesa, je mi ľúto, že nepíšem tento článok na stroji. Zatúlal som sa do divadla, aby som si po dlhšom čase pozrel príbeh, kde vystupujú Sherlock a Watson. Divadlo Radar mi ukázalo svoj pohľad na Sherlocka Holmesa.
Páčilo sa mi tam. Je komornejšie a menšie, ale je to divadlo. Má javisko, priestor pre divákov, obrázok Shakespeara a hercov, ktorí sa chodia do divadla baviť. Pretože na tomto predstavení bolo vidieť ako si to samotní herci užívali. Vytvárali domácu atmosféru. Cítil som sa tam veľmi dobre, vcítil som sa do starých ochotníckych čias. Sympatické bolo aj to, že si herci upravovali kulisy. Keď sa potrebujete odreagovať, oddýchnuť si alebo máte nedostatok smiechu, choďte tam. Ešte predtým mi napíšte, možno by som sa rád pridal.
Divadelná hra „Prokletí rodu Baskervillů aneb, pozor zlý pes!“ ma dostala do starého Anglicka. Cítil som sa na Baker Street 221B a mal som chvíľku pocit, že som sused tých dvoch bláznov. Jeden behá za pacientami a druhý si precvičuje logiku svojimi úvahami o zločinoch temného Londýna.
Je pravda, že divadelná hra má trochu avantgardné prvky, ale o to lepšie. Je to Sherlock Holmes starého Anglicka okorenenými situáciami z reálneho života a súčasným humorom. Skvelé bolo aj to, že herci improvizovali. Stapleton bol art zoológ a vymýšľal zvuky literárnych hier. Keď tam spomínal Prelet nad kukučím hniezdom alebo Mačku na horúcej plechovej streche, rehnil som sa. Na divadle milujem tie nádherné odkazy do literatúry alebo niekam inam.
Hra obsahuje všetky potrebné rekvizity, ktoré má mať. Keď nie sú, radi si ich vymysleli. Napríklad, chýbal im pes, tak vzali mop a hrali sa na to, že ide o psa. Mopu dali šatku, aby psisko vyčančali. Sherlock sa potreboval zamaskovať, tak bol medveďom, poisťovacím agentom alebo starou cigánkou. (Aj tancoval. Odporúčam si to pozrieť.)
Má to trochu iný obsah ako Doylova klasika. Dokonca aj koniec je iný. (Tu sa priznám, rehnil som sa a mal som pocit, že ten koniec sa ponáša viac na Hamleta ako na Sherlocka Holmesa.) Bolo to príjemné spestrenie a občas som mal pocit, že budem bojovať s bránicou a dýchaním.
Som rád, že som to videl. Nasmial som sa, zabavil a zabudol na ten svet vonku. Pokiaľ budete chcieť zabudnúť na reálny svet, zastavte sa. Bude sa vám tam páčiť. A čo teraz? Teraz si idem prečítať skutočného Psa Baskervillského.
PS: Už sa teším, keď pôjdu Traja mušketieri.
Pozrite sa aj na Facebook: https://www.facebook.com/nacerno/
