„Ja by som si dal tiež čučoriedkové pivo z Černej hory a ešte aspoň 4 zemiakové placky. Nech chutia cesnakom, majoránkou a nech nebudú mastné, lebo sami potom lepí jazyk. Ďakujem úctivo,“ ozval sa oproti mne známy hlas. Patril rysovi.
„Tu majú zemiakové placky?“ usmial som sa.
„Myslím, že si sa opäť dostal do stavu, keď nesleduješ bežný kolobeh života, čarodejník,“ usmial sa rys a žmurkol.
Dostali sme pivo a placky a rys ma ponúkol. Párkrát ma upozornil, že nemám mľaskať, že nie sme niekde pri válove a korytu. Zato on si popri pažravosti s plackami robil pedikúru.
„Dosť bolo. Môžem vás poprosiť, máte tu nejaké staré lístie? Ja si tie placky zahrabem a potom si po ne pôjdem, keď budem hladovať,“ poprosil a bolo mu vyhovené.
„Prišiel si si po ďalší príbeh z električky?“ podpichol som ho.
„Najprv by si mal dopísať tie, čo máš rozpísané,“ povedal mi.
„Ja viem, čas. Chuť, energia. Však predo mnou to nemusíš skrývať. Povedz, že sa ti nechce,“ skočil mi do reči, ktorú som ani nevyslovil.
„Dopíšem,“ povedal som mu.
„Ja viem. Kde si sa flákal? Už by si sa mohol vrátiť na univerzitu a do archívu. Pochop, robím to pre tvoje dobro. Sú na mňa nejaké sťažnosti,“ usmial sa potmehúdsky. (Viac tu: https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-zoznam )
„Aké sťažnosti?“ nedalo mi.
„Čarodejnícka univerzita a policajný archív mi udelili výstrahu. Vraj nemôžem mariť vyšetrovanie tým, že páchateľa donútim priznať sa rôznymi vyhrážkami. No pochop, na chirurgii už nemajú miesto,“ nedalo mi.
„Ty si niekomu roztrhal ksicht!“ vybuchol som smiechom.
„Ty si amatér. Takto ma obviňovať! Ja som nepoužil násilie,“ žmurkol. A potom pošepkal to jeho obľúbené slovo, „fyzické“.
„Čiže si donútil zločinca sa priznať!“ nadvihol som obočie.
„Iba sme sa priateľsky vyprávali ako za starých čias, keď sa dalo stlačiť na počítači tlačítko Turbo,“ doplnil ma.
„Chýbal si mi. Aj električky. Univerzita a všetko okolo,“ povedal som mu a on sa napil piva.
„Poďme sa porozprávať o syndróme podvodníka. V post burnout stave veľmi častá vec. A vieš, nieže budeš z toho na mäkko, ale bojím sa o teba,“ načrtol.
„Ako to myslíš?“ spýtal som sa ho. Ukázal gestami, že to myslel naozaj a úprimne.
„Skús sa zamyslieť nad tou vetou ešte raz. Potom si ju napíš na papier a uvidíš, že v nej veľa symboliky nie je,“ kontroval mi.
„Ale prečo syndróm podvodníka?“ spýtal som sa ho.
„Pretože len môj rysí zrak vidí, čo sa deje po vyhorení. Mal by si byť na seba hrdý. Vyrástol si, vypracoval si. Behal si proti vetru 50 km/hod a nezlomilo ťa to. Ale po vyhorení prichádza aj to, že začneš pochybovať, čiže podvádzaš sám seba. Vieš, čo robí vyhorenie? Vezme ti silu a potom sa ťa snaží nahovoriť na to, že si ju ani nikdy nemal. Liezol si do kopca. Dlho. Teraz si na vrchole a presviedčaš sám seba, že si sa tam ocitol omylom. Ak si niečo dokázal, dokázal si to vlastnou zásluhou!“ povedal mi a ja som si uvedomil, ako mi chýba.
„Chýba mi letná noc s lavičkou a dievčatkom so zápalkami. Ako odhaľujeme Veľký voz,“ povedal som mu.
Usmial sa. Po dlhom čase sa na mňa usmial a sedel pri mne.
„Pokračuj,“ vyzval ma.
„Chýba mi teplé kakao s maslom a škoricou na jeseň. Chýbajú mi turistiky a škvarky po nej. Chýba mi sviečkové predvianočné obdobie, kde som už na jeseň čítal vianočné poviedky,“ usmial som sa nostalgicky.
„A nielen od Dickensa,“ začal provokovať.
„Chýba mi písanie poviedok o chlapcovi, ktorý stratil zápalky. Chýbajú mi naše túlania sa na skaly a tvoje cesty vo vlaku, keď sa tváriš ako rozkošné mačiatko,“ povedal som mu.
„Mám pocit, že si tlačený k stene, aby si robil, čo nechceš,“ starostlivo mi povedal.
Neodpovedal som mu.
„Ak je ti niečo nepríjemné a nechceš to robiť, to nie je známka žiadneho chorého egoizmu. Je to prirodzená reakcia na veci, ktoré ťa ohrozujú. Napíš si zoznam vecí, čo nechceš robiť! A postupne si nájdeš spôsob ako sa ich zbaviť,“ žmurkol na mňa.
„A dopíš tie poviedky o hašlerkách a o rýchlodráhe,“ mierne zvýšil hlas.
„Mal by som sa zastaviť,“ povedal som a rys spokojne zažmurkal.
„Mal by si prestať strácať zápalky. Kto ti ich má stále nosiť?“ usmialo sa vedľa mňa dievčatko so zápalkami a zahrabalo sa mi vo vlasoch.
„Poď s nami domov. Tam, kam patríš. Tu nikomu nič nedlžíš,“ žmurkol rys.
Odišiel som. S nimi. S dievčatkom so zápalkami a rysom. Privítala ma líška so starostlivým pohľadom, kôň s chápavým výrazom a drak s potmehúdskym úsmevom, že sme dlho nikomu nerozbili okno.
Ráno som sa zobudil po dlhej dobe na univerzite a pri sebe som videl strašný škrabopis.
„Čakám ťa na káve s kameňožrútom a trpaslíkom. Rys je v lese a zahrabal sa v lístí, kde spí.
PS: Prepáč, že tak škrabem, ale neviem pekne písať. Čím viac sme nedokonalí, tým viac sme krásni. Spoločne zvládneme aj tvoj imposter syndróm! Dievčatko, ktoré ti bude nosiť zápalky!“
Došiel som do mojej milovanej kaviarne, kde ma čakal kameňožrút. Ako vždy hľadal príbehy a bol zvedavý.
