Sándor Márai používal vo svojich textoch veľké písmeno V pri opisovaní Košíc. Város je po maďarsky mesto a keď písal o Košiciach, vždy slovo Város napísal s veľkým V. Momentálne od neho čítam knihu „Košická pochôdzka“ a niečo si z nej ukradnem.
„Mesto je o tejto rannej hodine vyumývané, nažehlené ako vážený úradník po raňajakách, keď sa poberá do úradu. Milé mesto, moje najmilšie.“ (Márai, 2000, s. 41)
Ono to mesto so sebou nesie akýsi staromestský šarm. Šarmantní gentlemani sa oblečú do sviatočných frakov a dievčatá sa oblečú do šiat ako lesné víly. Majú v sebe úprimný, detský, dievčenský smiech. Na jednej strane sa dievčence tvária prísne a oči prevrácajú, ale vo vnútri sa rehocú. Ešte chcú, aby sa ten hastroš predvádzal a urobil voľajakú inú volovinu.
Košice, ono to je mesto, kde ľudia ani poriadne nechodia. Chlapi vo frakoch a ženy v tých najvoňavejších šatách tancujú. V Košiciach sa dajú robiť len dva pohyby. Buď tancujete alebo sa prechádzate. Pretože prechádzky, lavičky, parky, lúky a kvety, to bez Košíc ani neexistuje. Nespraviť si prechádzku po Košiciach, to je ako film Vláčik do stanice víťazstvo bez Jozefa Kronera. Alebo film Pomsta bez Nadi Hejnej. To je ako Remarque bez Stana Katczinskeho. Ja som sa dnes prechádzal.
Môj šľachtický, staromestský duch ožil a potreboval sa prechádzať. Túžil som sa túlať rodným mestom, rehotať sa, navštevovať chrámy, hostince a stupať po dlažbe na Hlavnej ulici. Chcel som cítiť na vlastných nohách, že potrebujem zvuky a dotyky svojho mesta. „Milé mesto, moje najmilšie.“
A tak som sa pobral z Terasy a uvidel Zemplínsku krčmu. Kráčal som ďalej, kde moje oči uvideli komín pivovaru. Starý pivovar so starou históriou na Floriánskej ulici. Pamätám sa ako som každému hovorieval, že kaplnka na Floriánskej ulici je najstaršia v celom meste. Ktovie, čo je na tom pravdy, ale kaplnku mi nikto nevezme.
Došiel som k ekonomickej vysokej škole a spomenul som si na to rusnácke dievča, ktorej som raz napísal. Neviem, či je jej Instagram vďačný za svoj objav, ale ja som jej bol vtedy veľmi vďačný, že napísala taký blog. Fotoblogy som v tom čase zvládal na antidepresívach.
Od vysokej školy som zabočil na Alžbetinu ulicu. Ešte predtým som si všimol, že budova detskej knižnice je už políciou. Knižnica pre deti a mládež mesta Košice. Čo ja som sa do tej knižnice nachodil. Okrem knižiek som si vždy odniesol benátsku lízanku. Dodnes ma svrbí porezaný jazyk z tej dobroty. Áno, knižnica, Ilustrované dejiny ZSSR, sovietski športovci a dlhá, benátska lízanka.
Na Alžbetinej ulici som sa usmial na najkrajšie divadlo na svete. V tom divadle som bol asi raz v živote. Je to bábkové divadlo, ktoré mi otvorilo komnatu k príbehu o Aucassinovi a Nicolette. Ten najzvláštnejší princ.
Z Alžbetinej ulice som si to strihol na Dominikánske námestie. Na Vrátnej ulici okolo podniku Rock Pubu sa vytvárala skupina mladých ľudí, čo pili. Zapíjanie kaufland vodky čučom ma rozosmialo. Vždy, keď idem okolo ľudí, čo popíjajú tieto dobroty, napadne mi len jedna otázka.
Dominikánske námestie a ten trh. Ak existuje niečo, čo som vždy miloval, tak to bol trh na tom námestí. To je najkrajšie trhovisko na svete. Zažil som tam všetko možné, od bitky kvôli mrkve, až po najusmievavejšie oči na svete. Kupovali sme tam zeleninu, občas nejaké kvety do vázy, bahniatka a iné drobnosti. Minulý týždeň som tam kupoval bahniatka a cítil som sa tak príjemne vtiahnutý do detstva.
I v kostole u Dominikánov som bol po ktovie koľkých rokoch. Je to tuším najvyšší kostol v Košiciach. Ja som si v ňom už ako malý chlapec urobil tajnú skrýšu hore, kde je orgán. Nechcelo sa mi počúvať počas kázne a tak som si v mysli predstavil nejakú skrýšu. Po niekoľkých rokoch som sa tam vrátil a skrýša bola na mňa zvedavá. Isteže som jej zdôveril svoje tajomstvá, sny a radosti. I ona mi toho narozprávala.
Odbočil som ku kostolu svätého Michala. Uršulínky ma ale k sebe nepustili a tak som sa rozhodol, že k nim zájdem na svätú omšu. Potrebujem si nájsť kúsok svojej fantázie.
A čo Dom svätej Alžebety? Koľko tajomstiev máme spoločných? O svätej Terézii, pražskom Jezulátku alebo o ikonografii?
Svoju prechádzku som zakončil v pivovare. Došiel som do Levočského domu. Áno, tam, kde Gábor a Katarína oslavovali svoju svadbu. Nebyť Gabriela Bethlena, možno ani Košice nemajú toľko domov a budov. Objednal som si veľkonočné pivo a zapil prechádzku. Bola to IPA, cítil som tam bylinky a chuť jarnej lúky. Spomenul som si na lúku pri Rákocziho premeni a šiel domov.
Veru, moje milé Košice. Najmilšie. Mesto prvých lások, Winnetuovským kamarátov, obrovského divadla a môjho života.
Ako som tak sedel v šenku, popíjal pivo, očumoval čašníčku, bol som spokojný, šťastný a plný akejsi darebnosti. Vždy, keď potrebujem dobiť baterky, navštívim mesto Bocatia, Bocskaia, Bethlena, Rákociho, Sándora Máraia, Lajosa Felda a mesta, kde som prvýkrát ochutnal pistáciovú zmrzlinu.
Prajem Vám všetkým krásne sviatky a vypožičajte si knihu Košická pochôdzka od Sándora Máraiho. Inde ako v knižnici ju nezoženiete.
PS: Nabudúce budeme tancovať.
