Prečo mladí ľudia nečítajú? Je veľmi ľahké dávať otázky, ktoré sú relatívne a na ktoré nedokážeme nájsť odpoveď. Ja osobne neviem prečo mladí (dospievajúci) ľudia nečítajú. Áno, je tu internet, je tu facebook, chat, blogy, wiki a iné všakovaké nástroje webu 2.0. Ale po pravde, keď som mal 13 rokov, o internete som nevedel a predsa som počúval, aký som lapiduch, galgan, čvarga a darmošľap.
Ja si myslím, že vzťah človeka a knihy je veľmi intímny. Je to kniha, ktorá nás neraz objíme tak silno, že ju ani nechceme pustiť. Človek má vo svojom vnútri neuveriteľne veľa životov a niekedy je to kniha, ktorá tie zlé chytí pod krk a nedovolí im dýchať. Na knihe je niečo neuveriteľné, tajomné a nádherné, čo nás ľudí dokáže spojiť, zblížiť, pritúliť sa k sebe. Niečo pompézne, čo nás robí človekom.
Čo vlastne robí človeka človekom? Sú to jeho pocity, priania, túžby, sny a pochopiteľne ich realizovanie. Myslím si, že každý z nás má v sebe niečo, o čom nedokáže rozprávať. Stojíte pred zrkadlom, pýtate sa samého seba na niečo a nedokážete to nahlas vysloviť. (Nehovoriac o druhých ľuďoch.) Na niečo také je úžasná kniha. S koľkými knižnými hrdinami sme sa bavili o svojich pocitoch? Koľko z nás sa našlo v Siddhárthovi, Oliverovi Twistovi, Mortovi, Holdenovi a v mnohých iných? Koľkokrát nám bolo hnusne, nikto nám nerozumel? A koľkokrát nám pomohol nejaký spisovateľ, či už starý dobrák Charles Dickens, putujúci Hermann Hesse, veselý nezbedník Karel Poláček, mýtický Juraj Červenák, alebo čo ja viem kto každý? Čítať knihu, to je ako chodiť po moste a nedívať sa dolu. Ak sa pozrieme, už nikdy sa k nej nevrátime. Ale je v našich srdciach to rozhodnutie ísť na most a predrať sa ním.
Ako čítame knihy? Písať o tom, že človek si musí otvoriť knihu sám a nájsť si svoj svet pomocou seba? Predpokladám, že podobné „motivačné" reči sa hodia niekam inam. (Ale o tom ako si zmeniť svoj život a stať sa milionárom za dobre investovaný čas, o tom písať nebudem.) Každé jedno rozhodnutie je na človeku a čítať knihy je tiež na ňom.
Myslím si, že čítanie kníh je jedno z najkrajších veci na svete. (Ešte pridám jazdu na bicykli, vôňu oškvarkov, trhanie kvetov pre dievča a pod.) Ale ako sa mám dostať k čítaniu kníh? Dám vám opäť úplne banálnu otázku, „Ako ste začali čítať?"
Keď mám odpovedať za seba, nepamätám si. Možno to bolo tým, že doma každý čítal a dosť sme sa bavili o knihách. Takisto za to sčasti môže aj moja slovenčinárka na strednej škole. Pri nej som sa prvýkrát zoznámil s ľuďmi, ktorých mám teraz v polici. Získal som priateľov a oni ma dokázali neraz inšpirovať a vybrať si knihu a to ma neuveriteľne zblížilo s nimi. Boli to oni, utvárali a budovali vo mne tú svoju biblioterapiu.
Spomenul som rodičov, učiteľov a priateľov. Pri učiteľoch sa trochu zastavím, lebo sa vás chcem na voľačo opýtať. Ako vás inšpirovali pri čítaní? (Samozrejme, ak vás inšpirovali.)
Naša veľmi dobre vedela ako sme na tom my. Či som čítal knihy na strednej škole, alebo nie? Bolo to asi tak ako teraz. Niečo som čítal, niečo nie. Myslím si však, že jej budem navždy vďačný za to, že som spoznal Hamleta. „Každý chlapec vo veku od 16 do 18 rokov má kúsok Hamletovskej duše." (R. Roland)
Chvíľu v školskom prostredí ostanem. Učili sme sa na literatúre o mnohých spisovateľoch, o mnohých dielach. A potom nám povedala slovenčinárka, že sú ľudia, ktorí čítajú, pretože to potrebujú k svojmu postaveniu. Ale čítajú srdcom? Prečítajú si niečo pretože to tak cítia, alebo pretože chcú nejako zaujať. Hlavne Dostojevskij je v mnohých prípadoch tak braný. Pamätám si ako mi niekto povedal, že sú ľudia, ktorí prečítajú Dostojevského a myslia si o sebe, akí sú intelektuáli. (Ale to, že niekto prečíta Dostojevského v ruštine, alebo Malloryho v starej angličtine, to ešte z neho nejakú intelektuálnu individualitu neurobí.)
Školské dvere sa raz zatvoria. Nesieme si domov maturitné vysvedčenie, sme na seba hrdí, tešíme sa na leto. Keď som ja zmaturoval, tešil som sa ako malý chlapec na bicykel. (Pokiaľ som ho nerozbil.) Čo potom s čítaním?
Akým smerom sa máme vybrať? Je mnoho autorov, mnoho kníh. A sú knihy, ktoré by som dával čítať za trest. Akou cestou sa vybrať? Možno to je tým, že človek miluje práve tie knihy, aký miluje svet. Ja si napríklad rád vymýšľam a preto mám rád fantasy. (A ako som si rád vymýšľal na písomkách.) Takisto milujem dejiny, inú dobu a preto mám rád historickú prózu. Takisto rád snívam, preto milujem romantiku. (Hoci čo je dnes romantická literatúra a prečo dostala prívlastok romantická? Ale o tom inokedy.) Strašne mám rád hrdinov, nesúc si podobné bremä ako ja. Preto mám rád M. Endeho. A o tom by sa dalo písať dlho. A na niečo také by sme sa mali pýtať tých mladých, ktorí nečítajú. Aké svety majú radi? Po čom túži ich srdce a ako si ho chcú otvoriť?
Čo robiť preto, aby mladý človek zobral knihu do ruky a čítal? To takisto neviem. Môžem len hádať a pýtať sa. Prečo nechodíme častejšie do knižníc a nestretávame sa medzi sebou? Prečo nechodíme na všakovaké literárne maratóny? Prečo sa nebavíme so sebou o knihách? Prečo sa so sebou nebavíme vôbec? Nepočúvame jeden druhého a potom, keď máme niekomu kúpiť knihu, začneme sa trápiť a pýtať sa kníhkupcov. Vyhovárame sa, že nemáme čas a preto nemôžeme čítať zložitú literatúru. Vraj potrebujeme iba jednoduchú literatúru, niečo ako film, kde nepotrebujeme rozmýšľať. Ale nie je to kniha, ktorá nám dáva myšlienky, utvára svet a hladí nás po duši?
Ja vážne neviem prečo mladí ľudia nečítajú. Ale takisto neviem, prečo im nikto neotvorí cestu ku knihám.
Teda je tu ešte jedna možnosť riešenia problému. „Keď som mal 4 roky, prečítal som 10 prekladov Dona Quijota a čo dnešná mládež? Je to ynteligencia, odpad, hnus, hniloba, chamraď, zberba, nímandi, nuly, úbožiaci."
Na záver vám dám ešte jednu otázku. Čo je pre mladých ľudí horšie? Keď nečítajú vôbec, alebo keď čítajú aspoň sprostosti?
Väčšinou počúvam reči o tom, že nech čítajú aspoň dačo. (To mi príde ako so slovenskou literárnou, alebo filmovou tvorbou. Je to síce o ničom, ale aspoň som prispel na našu kultúru. Hoci to kultúrne ani zďaleka nebolo.) Áno, za predpokladu, že všetky knihy na svete majú nejaké terapeutické schopnosti, alebo v nich cítiť niečo viac, čo nás posúva vpred, súhlasím.
Ako však ukázať ľuďom, že v knihách je neuveriteľné bohatstvo, to neviem.
PS: Čo ste čítali vy, keď ste mali toľko rokov, koľko majú dnešné „hnusné deti"? Ja napríklad milujem Tajovského starootcovské poviedky.
PPS: Je pravda, že v poslednom čase som sa bavil s niektorými ľuďmi o tom, prečo mladí ľudia nečítajú. Dúfam však, že tento článok im nebude pripadať ako útok na ich osobu.
