Vyštartovali smez Košíc a šli cez Prešov až kdesi k Poľským hraniciam. Celúcestu som uvažoval ako ten prekliaty Osvienčim bude vyzerať. Je pravda, žefotky som videl. Aj tak som mal svoju predstavu. Vedel som, že to bude otrasné.Počul som, že prvý krát ťa to miesto zasiahne do srdca. Vedel som užv autobuse, že to bude peklo. Chodiť po tých miestach. A to som ešteani poriadne nevedel o takých zvieratách, akými boli Mengele, či Clauberg.
Keď sme prešliKrakovom, vrhli sme sa na tú cestu. Zaujímavá je tá doprava v Poľsku.Musím uznať. Ten Osvienčim sa k nám približoval rýchlo. Už len párkilometrov. Rozmýšľal som na tom úseku asi najviac. Najviac z Krakova doOsvienčimu. Myslel som na tých všetkých ľudí, čo boli vo vlaku,v dobytčínci. Kde sú tie prekliate koľajnice? Čo si tí ľudia pri tej cestesmrti šuškali?
V tej cesteautobusom som na chvíľku mal takú slabosť. Ja to nechcem vidieť. Nechcem.Najprv som chcel, ale potom nie. Ešte šťastie, že sedel vedľa mňa spolužiak. Začalisme sa rozprávať. To ma odradilo. Trochu mi pozdvihli náladu aj tie poľskénálady. Karčma, či Prezydent.
Prešli smeOsvienčimom. Mesto nás privítalo slnkom. Horúcim. A zazrel som most. Priňom tabuľu zo šípkou. Museo Auschwitz.
Vyskočil somz autobusu. Zazrel som sa na tú budovu. Milión ľudí. Mysľou mi blyslo čosi.Koľko ľudí v tom prekliatom lágri zahynulo? Neviem odhadnúť. Čísla nám toprezradia, ale to nie je nič.
Najprv sme šli doBřezinky. Birkenau sa nám ukázal. Obrovská veža. Spoznal som ju. ZoSchindlerovho zoznamu. Veľká veža. Určite ju spoznáte. Ak si ju nevietepredstaviť, nájdite si ju na google. Stačí dať vyhľadávať obrázkya napíšte Birkenau.
Pobehali smerýchlo niekoľko blokov. Videli sme tam postele, kde spali ľudia. Každý blokniečo označoval. Jeden bol mužský, druhý ženský. Našiel sa tam i cigánsky.A samozrejme ešte aj ten Terezínsky. Bol som iba v dvoch. Škoda, žesom nebol v tom Terezínskom. To by ma tam celkom zaujímalo. Vraj sú tamkresby rozprávkových bytostí. To deťom zariadil Fredy Hirsch.
Dokopy sme eštenič nevideli. Už mi bolo do plaču. Vzduch bol tak divne nabitý. A nie somsám, ktorý to povedal. Pofotili sme si Birkenau a odišli z neho. Doiného múzea. Do takého, ktoré smrť doslova privoláva. Pred múzeom je budovaz tehál. Je to vlastne taká návštevná kniha. Chcel som sa tam podpísať,ale nemal som pero. Lenže, čo ma fakt zarazilo, že nejaké hovädo tam napísaloSS. Teraz by ma zaujímalo, čo na to by povedal nejaký neonacista? Aj to je lenkomunistická propaganda?
Celé múzeum bolopokryté ostnatým drôtom. Počas vojny bol elektricky nabitý. Pochopiteľne, že teraznie. Veď navštevujú to aj malé deti. Prechádzali sme od miestnosti domiestnosti. Lepšie povedané, od baraku do baraku. V každom bolo niečo, čomalo s holokaustom spoločné.
V tom prvombolo napísané, ako zaobchádzali s tými „väzňami“. Najprv ich postavili dorady. Do veľkej rady. Potom niekto rozhodol o tom, či pôjdu do plynu,alebo budú pracovať. Väčšinou ten niekto bol doktor. Myslím, že o Mengelemste už mnohí počuli. A určite nič dobrého.
V inom bolivlasy. 2 tony vlasov. V živote som horšie necítil. Takisto sme našli ajako to bolo s plynovými komorami. Kronika ľudstva to takisto popisuje.Najprv sa vyzliekli donaha. Potom ich poslali do miestnosti, kde im povedali,že ich osprchujú. Lenže udialo sa čosi iné.
Hocikto mi môžerozprávať vtipy o tom, že príde Hitler do plynovej komory a začnepočítať koľko židovských, cigánskych, či iných detí bude mať na večeru. Strašnevtipné. Čierny humor je síce dakedy aj zábavný. Ale nie tento. To čo sa staloŽidom a nielen židom počas vojny, nie je na smiech. Je to na plač!A myslím, že každý, kto navštívil Osvienčim plakal. Nie fyzicky, alepsychicky určite.
Našli sme ajmiestnosť s topánkami, kuframi a inými vecami. Ešte aj väzenskéoblečenie, či kopec iného. Nespomeniem si teraz na všetko. Ale to, keby som malvšetko opisovať, vznikla by z toho semestrálna práca.
Čo bolonajhoršie? Mnohí tvrdia, že plynová komora. Prídete dnu. Vidíte tie ruky, činiečo iné na stenách. Vzduch tam ani nevonia. Je to čosi strašné. A čo jetam to najhoršie? Tá fotografia pred plynovou komorou. Gerald Green vo svojomdiele Holocaust to opisuje takto : „Ak sa niekedy rozhodnete navštíviť Osvienčim, všimnite si tie očinacistov. Ten odporný smiech.“ Ten som videl. A to len nafotografiách. Nie však na živo. A počuť ho? Skúste si to predstaviť. Pevneverím, že každý z vás má nejakú predstavivosť.
A potom sapozrite hore. Keď ste v plynovej komore. Uvidíte sprchy, z ktorýchnikdy netiekla voda. Zavanie vás chlad, ale taký, ktorý ste nikdy nezažili. Tedaaspoň mňa zavial.
Ale ani plynovákomora nebola taká hrozná. 1 a pol milióna detí. Síce to nielenv Osvienčime. Ale po celých koncentračných táboroch. Viete si predstaviť1,5 milióna detí naživo? A mŕtvych?
A tie rómskedeti? Ako ich Mengele zabíjal? Keď už niekto toto začne obhajovať, to nie ječlovek. Minule som počul dvoch dospelých ľudí hovoriť o Mengelem. Vraj boldobrý, lebo zabíjal cigánov. Lenže ako? A keby ste niektorí namietali, žeto robil kvôli svojej vede. Zacitujem niečo. „ Zabil niekoľko súrodencov(zrejme štvorťatá) a vydlabal im oči. Potomposlal do Berlína zásielku. O niekoľko dní mu z Berlína volali, že namiestoôsmich očí prišlo šesť. Zabil náhodne nejaké iné dieťa a poslal oči.“
Najhoršie to malideti! Zabíjať pre rasu a rasovú čistotu, ani to sa nedá odpustiť. Aleprečo pre boha deti? Čo komu spravilo tých 1,5 miliónov detí?
Pred rokom som saprechádzal po tom prekliatom mieste. Trochu ma to zmenilo. Hlavne názork ľuďom. Každý človek, ktorý obhajuje holokaust, nie je človek. Ako sa dáobhájiť 6 miliónov mŕtvych? A to ešte nepíšem o takých svinstvách akobordely v koncentračných táboroch, či strave. Pochopiteľne, že týmtočlánkom nechcem akosi obhajovať Stalina a jeho gulagy. Lenže tie som eštenenavštívil. Teda, ak existuje nejaký ešte dnes.
