Skutočné priateľstvo, ktoré medzi nimi bolo, nebudem opisovať. O tom sa obaja peknevyjadrili v knižke „Lincoln 1933“.Oni spolu mysleli, pracovali, robili forbíny. Spoznali sa ešte na základnejškole a Jiří Voskovec mu povedal, že je mandarín s malými očami. JanWerich vedel naspamäť, čo je napísané na sochách Karlovho mosta a stále dostávaljednotky na hodinách latinského jazyka.
Jan Werich mal v sebe mnoho múdrosti, jeho rozprávkyboli kúzelné. Mal v nich jazyk dieťaťa, ktorým učil (dieťaťa)dospelých.Sám si ich vymýšľal, sám ich miloval. To jeho Fimfárum, to neboli lenrozprávky, on im dal filozofiu, poéziu a trochu sa vysmieval aj politickejsituácii. Napríklad jeho vodník, „Sáfra, Sáfra, to jsou nějaké tvrdé normy.“
Spolu s Voskovcom vedeli ľudí baviť, vedeli ich učiť.Boli učitelia, neboli len herci. Boli akoby bratia, teda nie akoby. Ich hereckébratstvo skutočne bolo plné humoru, múdrosti, ale hlavne ľudskosti.
Na záver, keď začnete spomínať, spomeniem iba môj obľúbenývýrok od Jana Wericha, „Nejhorší srážka je srážka s blbcem.“
Keď som stál pri ich hrobe, mal som pocit, že stojím pridvoch ľudí, ktorí sa nikdy neprestali rozprávať. Obaja sú pochovanív Prahe a ono to trošku súvisí aj s domovom.
Keď sa začnem s niekým rozprávať o domove, začnemhovoriť o Werichovi a „kuličkách“. Keď bol Werich v Amerike, maltam kamarátov a jeden z nich bol aj žid, ktorý sa narodilv Berlíne. Lenže ten Berlínčan bol stále smutný, akoby plakal. Bol nejakýrežisér a tak sa ho raz spýtal ktosi, že prečo je taký smutný. Nato mu tenBerlínčan povedal, „Chýba mi domov.“ A tak ho začal utešovať, žev Amerike sa má lepšie, že v Nemecku by ho zabili, že tu má slávu, bohatstvo,vilu a podobne. No a ten žid sa na neho pozrel a svojimi očamisa akoby rozplakal, „Ale tady jsem nehralkuličky.“
Venované: Martina_M aKarin
