September 1924
8:04 na železničnej stanici v Košiciach stál Lukáš a spomínal na svojich priateľov. Vrátil sa zo služobky a tešil sa, že stretne svojich priateľov na zastávke. Ale nik tam nebol. Po práci šiel na plzenské, ale jeho starý kamarát neprišiel. Najprv myslel, že sa naň hnevá. Dievčatá našiel, obe boli už mamami a preto nechodili na električku.
„Čo je s tým našim sukničkárom?“ spýtala sa opatrne Ela.
„To nie je len ním. Minule som si šla po dlhom čase kúpiť langoš a tá jeho sa rozplakala, keď ma videla,“ odvetila jej Lívia.
„Tam sa muselo niečo stať! Nedám si pokoj, kým to nezistím!“ skríkol Lukáš a premýšľal, čo a ako.
Začiatok novembra 1924
Našiel ho. Pil plzenské pivo a bol ako bez duše. Nebol tam sám. Boli tam nejakí ľudia, ktorých nepoznal. Chvíľu ich pozoroval a zistil, čo ešte nevidel. Michal, chlapec s knižkami, nemal žiadnu knihu pri sebe. A nesmial sa.
Pripomenul sa mu a on sa reálne potešil. Dohodli sa, že spolu pôjdu na pivo. A jeho šéfka naňho zdvihla výhražne prst a pripomenula mu, aby mal hotovú prácu. Lukáš si premeral šéfku a zavrčal, ale nechcel robiť scény. Ale začalo mu dochádzať, čo sa s ním stalo.
Samozrejme, že dievčatám hneď všetko povedal. Ela div nerozbila doma vázu od zlosti, až kým si neuvedomila, že je to svadobný dar. Všetko kvôli práci! Chcela v ten deň ísť do práce a urobiť tam taký víchor, že ich tam roznesie na kopytách. Ale dohodli sa, že chalani pôjdu najprv na pivo.
Ale ženy sú ženy.
„Neskrývaj sa pred nami, on nemá nikoho!“ skríkla na rovinu Lívia, ktorá to už nevydržala a stánok s langošmi bol otvorený. Prefrčala okolo neho električka, ale tiež sa javila akoby bez duše.
„Ako to viete? Trvá to už tak dlho!“ Frederika sa rozplakala, ale bola rada, že ich vidí.
„Celý jeho problém je, že v práci nie je pre niekoho dostatočne dobrý a hanbí sa o tom rozprávať. Je vyhorený, pretože mu dávajú najavo, že nič nedokáže a že ho nahradí niekto schopnejší,“ povedala Lívia a sama bola prekvapená, čo z nej vyšlo, ani sama nechápala.
„Ako to viete?“ opýtala sa Frederika.
„Pretože ho poznáme. No zajtra si ja odchytím tu strigu a bude to hurikán. Nikto nášho detektívkara nebude oberať o jeho ľudskosť,“ Ela sa ani nesnažila skrývať emócie a Lívia sa rozosmiala, pretože vedela, aké to je, keď sa Ela rozšantí.
Predtým ako zavrela stánok s langošmi, prišiel Lukáš.
„Prehovorím mu do duše,“ povedal s láskou v očiach jeho spolužiak.
„Ďakujem,“ ožila Frederika.
„Veď kto iný by to mal urobiť? Veď sme spolu písali básničky a ťahali spolužiačky za vlasy,“ pousmial sa a rozosmial ju. Dostal langoš zadarmo.
Prišli obaja domov a po dlhom čase sa na seba usmiali. „Prečo si mi to nepovedal hneď?!“ nežne sa na neho pozrela a on sa rozplakal. A všetko jej povedal. Ako ho dusili prácou až do zbláznenia pokiaľ mu vypálili do duše neschopnosť. Vraj ho už kadekto nahradil a nestojí nič. A on im len dokazuje, že ešte nepatrí do starého železa. Ale pri takých ľuďoch je to jedno. Ak vás niekto dostane do nechutného vyhorenia, rozhodne ho nebude trápiť či ste alebo nie ste schopní. Alebo či ešte vládzete dýchať.
Keď konečne ležali v jednej posteli, rozosmial sa. Po dlhej dobe. A boli šťastní.
„Pôjdem so spolužiakom na pivo. Podpíšeš mi priepustku?“ podpichol ju a ona sa tešila. Konečne jej skončila nočná mora. Ale niekomu inému začala.
11. november 1924 - český národný poklad
Ešte mu ani nepodal ruku, a už sa zasmial.
„Ty si strašný kus vola!“ privítal ho Lukáš tvrdými slovami, ale viac sa smial.
„Ja viem,“ povedal Michal a mal konečne na stole ďalšiu detektívku.
„Také veci si nemôžeš nechávať pre seba. Vieš, čo robili dievčatá, keď sa to dozvedeli? Išli za tvojou šéfkou a ako ich poznám, to bol taký vietor, že sa otriasali múry domov,“ uškrnul sa Lukáš a Michal sa rozosmial.
Po ôsmich pivách vyšli von a začalo snežiť.
12. novembra 1924
O 7:02 si opäť sadli všetci štyria do električky a objímali sa. Veď sa tak dlho nevideli.
Na druhej zastávke nastúpila žena, Mišo zbledol – pred nimi stála jeho šéfka.
„Dáma, tu si nesadajte!“ povedal jej jeho Lukáš.
„Presne tak, ty opacha! Vráť sa do školy, sadni si do lavice a začni s novou kapitolou pre svoj život. Volá sa to ľudskosť!“ okríkla ju Lívia.
Šéfka jej chcela čosi povedať, ale javisko patrilo Ele.
„Myslím, že niekomu včera nestačilo,“ a pozrela sa šéfke do očí, ktorá radšej vystúpila.
„Sukničkár jeden, dávaj si na seba pozor! Pri tejto si akosi stratil vkus,“ žmurkla na neho Ela.
Od tej doby si sadali každý pracovný deň o 7:02 spoločne do jednej električky. A opäť sa rozprávali o langošoch, pive, ale aj o škriepkach so susedmi. A občas aj o Frederike a jej nádherných očiach.
2025
„Dobre, dobre, ale nie je to tak trochu o tebe? Z doby, keď som ťa ešte nenaučil, kedy máš vytasiť pazúry?“ doberal si ma rys nežným hlasom.
„Vlastne, niečo podobné sa mi kedysi stalo,“ usmial som sa naň.
„Ja viem, som súčasťou teba. A čo tá Plzeň? Snáď ju nebudem piť sám. A ja chcem takú, kde je čo najviac peny,“ pobavil sa rys.
„Vlastne je streda,“ spomenul som si.
„Niekto si spomenul na svoje časy, keď študoval na Karlovej univerzite a chodil s niekým na Plzeň, však?“ rys šibol a šli sme na pivo.
„Ale počúvaj, keď stretneš podobného človeka ako náš hrdina v poviedke a on ti povie, ako ťa má rád, povedz mu do očí, že: „Ako vlk ovcu, keď je hladný!“ Uvidíš, ako sa na teba bude pozerať,“ žmurkol rys a pri druhom pive.
„Nechcel si byť dobrým rysom bez sarkazmu?“ spýtal som sa ho nevinne.
„Ja som nejaký použil?“ pošteklil ma a rozprávali sme sa ďalej.
