„Ja neviem. Zrejme púpavy.“ pousmial som sa.
„To ma zaujíma.“ nedala sa. Voňala púpavovým medom. Napíšem vám príbeh o púpavach tak ako som ho poropzrával jej.
Keď som bol malý šinter, chodievali sme k starým rodičom do Bašky. Je to čarovný kraj starého domu, kde sme sekali drevo, hrabali lístie a čistili komín.
So starým otcom sme chodievali do hory na drevo. Ukázal nám cestu až na Jahodnú, ale to sme ešte boli malí. Stará mať nás nabalila buchtami, zemiakovými plackami a kakaovými venčekmi. Niečo vám prezradím. Starý otec ma naučil mnoho pekných vecí. Uvariť guláš, chytať ryby, nosiť dievčatá na rukách a rúbať drevo. Do hory sme chodili ešte s koňom a náklad sme dávali na vlečku. Sadli sme si potom na drevo a nechali sa kochať, keď sa koník pohol s nákladom. Posekané drevo tak nádherne voňalo.
Počas cesty z lesa, deduško náš milovaný, vytiahol z batohu ďalšie buchty a usmial sa. „Celá ona. Akoby vedela, že to všetko pojeme.“ Zabočili sme k starému mlynárovi. On nám rozprával rozprávky o volovských vodníkoch a my sme sa prežrali tou dobrotou, ktorej hovoril vakarky. Za kúsok tabaku mu dal nejakú tú múku.
Inak náš starý otec bol hrozný pažroš. Stará mať nám rada robila lokše, buchty a iné dobroty, ale to starý otec nebol doma. I preto sa rozhodla konať. „Sluchaj, tam vež Ďulu a pakujte do karčmi!“ a dedo posluchol. Keď boli mladší, stará mať vyložila buchty na okno, aby vychladli. Nemusím hovoriť, čo jej manžel vykonal. Bitank jeden!
Dobrota mojej starej mamy bol aj med. Ale ona nemala rada včelí med, ona bola zaľúbená do púpavového medu. Koluje o tom historka, že starého otca spoznala práve pri púpavovom mede. Niekde na nejakej tancovačke ju pobozkal a ona cítila púpavový med.
Tak ako sme chodievali so starým otcom na drevo, tak sme chodievali so starou mamou na púpavy. Bola to veľmi príjemná prechádzka. My sme zbierali púpavy, ona nám hovorila o starých Košiciach a o tom, že si máme prečítať Kálmána Mikszátha a Komédiu o hrnci. Parobci a dievčatá zbierali púpavu a navzájom si robili zlotu. Keď sme boli starší, dievčatá už plietli vence a urobili ma princeznú celej Bašky. Bol to blažený pocit.
Mal som kamaráta, ktorý sa volal Števo. Hrávali sme sa po vonku, kopali sme spolu do lopty, chytali sme ryby a pozerali sa na Jahodnú. Vždy sme túžili zobrať zásoby od starej mamy a utekať na Jahodnú. Hlavne, keď sme už poznali Toma Sawyera.
Pre nás to bola akási hora, o ktorej nám rozprávali rozprávky. Poznáte ich: O čarodejníkovi, čo sa prežral černicami; O smrti, čo si zabudla kosu pod Lajoškou; O černokňažníkovi, ktorý stratil svoju chalúpku; O strige, čo si začarovala oblaky, aby vedela, kde je jej drahý; O zlatom jeleňovi z Kojšovskej Hole; O mäsiarovi zo Zlatej Idky a tak podobne.
Raz sme tak sedeli na lúke a pozerali sa na Jahodnú. Zrazu sa na mňa Števo pozrel a riekol. „Počúvaj, vieš čo je dnes za deň?“ spýtal sa.
„Nedeľa predsa.“ hovoril som. Boli sme v kostole a na obed boli bylinkové pstruhy.
„Ale dnes je deň matiek!“ povedal mi.
Ja neviem ako sa nám to podarilo, ale vytrhali sme hádam aj celú lúku. Došiel som na autobus, ufúľaný, spotený a zadžabaný od blata. Vystúpil som na rodnom sídlisku a utekal k mame. Venoval som jej tie púpavy a ona ma obdarila úsmevom. Potom ma samozrejme vyhrešila za môj vzhľad a ja som mal poriadny kúpeľ s penou a soľou. Taký voňavý som nebol do tej doby, čo som šiel na jedno rande kupovať vetrovku.
Keď som tak jedol banány v čokoláde na Poštovej ulici a rozprával príbeh spolužiačke, chytila ma za ruku a išla zo mňa robiť princeznú. Fotky naštastie nerobila.
