Potreboval to, dýchať lesný vzduch. Keďže bolo obdobie pred zimou, mrzla mu brada. Zem bola pevná, obdobie dažďov už pominulo, slnce ho oziabalo. Ešte raz však túžil po zvuku studničiek, po lístí, či po rozprávkach.
Kráčal po lese, hrabal sa v listoch nohami, podopieral sa o starú sukovicu, čo našiel kedysi dávno. Ťažko povedať aký bol starý, ale dušou bol ešte stále malým chlapcom. Miloval les, vytváral si tam príbehy a potom jej ich riekol, keď si vyšli spolu na besiedku. Bola rada, keď si takto vymýšľal, ale nikdy mu to neriekla. Nemusela, vedel to, podľa jej očí.
Bol huncút, kráčal po lese a vymýšľal si názvy mesiacov podľa listov. Ešte jednu zaujímavosť si všimol, listy nepadajú, ale lietajú. Pompézne sa vznášajú, kým dopadnú na zem. Veril, že za to môžu škriatkovia, žijúci v stromoch. Jakživ žiadneho nevidel, ale veril na nich. Aký by to bol život, keby nejestvovali obyvatelia stromov? A permoníci. Miloval permoníkov, túžil nejakého stretnúť. Ani nie kvôli peniazom, ale túžil po ich priateľstve. Bol detský, možno preto ho tak milovala.
Pozrel sa dole, niekde tam, kde bolo iba lístie. Mnoho holých stromov, lístie pod ním a potok, sčasti mrzol. O bystrine mával výklady pred svojou drahou. Príhody o zlatej rybke, o vodných ľuďoch. Pri potoku boli koľaje, kedysi sa po nich vozili haviari do práce. Ale bolo tomu už dávno. Mnoho zím i liet odvtedy ubehlo. Jeho život sa však nikdy nemenil. Mal hlavu plnú huncútstiev.
Zišiel dole k potoku, podľa legendy potok vznikol preto, aby vyplavil draka z jaskyne. Nevedel sa zmieriť, drakov zbožňoval. Vždy veril, že je čarodejník. A aký mág by to bol bez draka? Kráčal vôkol potoka a hovoril si príbeh, ktorý počúval už toľké roky. O drakovi, ktorý ho učí mágiu.
Ťahal sa s tou myšlienkou, pokiaľ neprišiel na rázcestie. Uvedomil si, že doma ho voľakto čaká. No nič, draci počkajú, ona je preň dôležitejšia.
Kontuš si vyzliekol, galoše vyzul a opatrne vyšiel hore. Ešte spala. So zamrztnutou bradou, krehkými prstami si ľahol vedľa nej.
„Zasa si sa túlal za drakmi?" Opýtala sa pobavene, rozospato.
Nemusel jej hovoriť nič, poznala ho dobre. Chcel ju pohladkať po vlasoch, ale ona sa otočila na druhú stranu. „Choď si nabrať polievku, zohreje ťa. Potom mi porozprávaš o tom, čo si vymyslel, ty naničhodník!"
To je pre mňa ráno.
