Moje brčkavé vlasy majú radi akékoľvek úpravy, ale nech nie je prítomný hrebeň. Všetko začalo ešte, keď som bol malý hastroš. Čavargoval som kade-tade. Ako malý chlapec som chytal ryby, bicykloval, olizoval lízanky a pil tie staré malinovky zo(s) sáčku.
Hrával som sa na námorníka, kopal do lopty, sedel s vedierkom na posteli a cestoval po Európe. Obdivoval som tie stvorenia, ktoré si občas oblečú sukňu. Usmievavé, copaté so sukňami, keď ma chytili za ruku a každému hovorili, choď preč. (Nieže by sa to zmenilo.)
Jedného dňa som sa zatúlal k niekomu do záhrady, kde rástli ríbezle. Isteže som sa ponúkol a pásol sa. Domov som prišiel v bieločervenom tričku od ríbezlí s vôňou hrdinstva. Druhý deň som sa pobral opäť a našiel krík s ríbezľami.
„Čo tu robíš? Poviem ockovi!“ opýtala sa ma. Stála tam namosúrená v krátkych nohaviciach. Kradol som im ríbezle zo záhrady. Ona to všetko povedala svojmu tatkovi, ktorý mi dal prednášku. Kričal na mňa nepekné veci a odporúčil mi bývať u cigáňov.
Ja som sa rozplakal a kráčal okolo Hornádu. Tam sa prechádzala pôvabná dievčina, ktorá si ma všimla. Trucovitým krokom som kráčal na drevený most a tiekli zo mňa krokodílie slzy.
„Čo sa ti stalo?“ opýtala sa ma. Mala na sebe kvietkovanú sukňu a veľmi dobré oči.
„Chceli ma zbiť, lebo vraj kradnem ríbezle.“ opýtal som sa. Strapatý, uplakaný s potrhanými gaťami a červenými škvrnami na tričku.
„Tí hore tam na dvore? Oni sú zlé paskudy. Mimochodom, ríbezle chutia dobre v cukre. Vyskúšaj.“ usmiala sa na mňa.
Pokúsil som sa na ňu aj ja usmiať. Stretli sa nám pohľady a ona sa začala smiať.
„Tak ahoj. Volám sa Martin.“ riekol som ťarbavo.
„Ja ti svoje meno neprezradím. Ale mohli by sme im spraviť neplechu. Budeme dvaja pátrači. Chceš?“ povedala mi a ja som sa cítil akoby ma niekto pohladil.
V živote chlap(c)a sú veľké okamihy, keď sa na nich usmeje ženská maličkosť. Bol som plný radosti, šťastia, blaženosti. Mal som chuť objímať stromy, pomáhať každému s nákupom.
O pár dní som sa pobral za tou, ktorá mi nechcela povedať svoje meno. Videl som ju ako číta knihu a ja som odtrhol pár pastierskych kapsičiek a venoval jej. Spolu sme ich zjedli a tak sme sa začali stretávať. Potom som aj ja začal čítať knihy, ale tie o futbale ju nejak nebavili. Doniesol som jej ukázať, že mám v samolepkovom albume Steva a ju zaujímalo len jediné. „On má také vlasy ako ty.“
Najprv sme chceli ísť na ríbezle k tým paskudám, čo sa na mňa vykričali. Boli sme predsa dvaja pátrači. Dokonca nás napadlo im rozbiť oblok, ale toho sme sa báli. Na pomstu sme sa viacmenej vykašľali.
Zaujala nás iná záhrada, kde rástli aj ruže. Ríbezľami sme sa napchávali a pretekali v tom, kto viac cukru z domu ukradol.
Jedného dňa som jej odtrhol ružu zo záhonu. Páčila sa mi tá ruža, tak som jej chcel dať. Ibaže som ju trhal asi 20 minút a krvácali mi obe ruky. Nakoniec som vytiahol ďalšiu aj s koreňom a venoval jej. Ako sme sa tak napchávali ríbezľami, dali sme si pusu. „Nabudúce by sme mali zobrať viac cukru.“ usmiala sa a obaja sme sa červenali. Tak chutila naša ríbezľová pusa. Sukňou, porezanými rukami, dvoma pátračmi a nedostatkom cukru. A samozrejeme strapatými vlasmi. (Neprezradím koho.)
Vždy, keď sme sa lúčili, povedala mi, nech som dobrý k starším ľuďom a nech nechodím na červenú. „A hlavne sa nikdy neučeš, lebo ťa budem naveky strapatiť!“ To, že baby majú radi moje neučesané vlasy plné strapatosti, na to som prišiel až oveľa neskôr.
