Začalo to okrúhlym stolom a pokračovalo mušketiermi, Aragornom, Aucasinom a kadekým iným. Raz za nami prišli cudzí chlapci. Videli nás ako sa hráme na Gawaina a Zeleného rytiera. To bol tuším štvrtok a vtedy sme sa hrali na okrúhly stôl: na Gawaina, Lancelota, Percivala, Artuša a Merlina. Merlin ma lákal od mala, pretože čarodejníci boli moji.
Tí galgani a ogrgeli nás začali mlátiť. Zbili nás ako psov, až nám krv z nosa tiekla a nechali nás tak. V podstate sa nám nič nestalo, iba nás všetko bolelo a tiekla nám krv z nosa.
„Si v poriadku, mon cher?“ opýtal som sa svojho spolubojovníka. (Tej francúžštine som chcel dávať dôraz. Po francúzsky som sa nikdy nenaučil, ale niektoré dôležité slová som sa naučil už v malom veku. Napríklad chevalier alebo miseráble.)
„Bien sûr mon chevalier. Tí nám dali. Cítim sa ako Merlin, keď ho Nimue zakliala.“ povedal mi.
„To nevadí, ja sa tiež musím naučiť chodiť. Skúsme niekde nájsť studničku.“ navrhol som.
„Ale meče máme nepoškvrnené. Tie nám nezlomili.“ povedal mi.
Keď si na to spomeniem, myslím, že sme mečom dali aj mená. V tom čase sme ale ešte nepoznali osud Andúrilu alebo iných slávnych mečov. Svoje drevené meče sme odložili akože do pošvy a došli k studničke.
Už sme vedeli písať a do denníka napísali.
„AD 1997 Volovské vrchy sa napili z našej krvi.“
Studnička Rákociho prameňa nás napojila a sviežosťou.
„Počúvaj Martin, mám nápad.“ riekol mi po tichu.
„Hovor.“ odvetil som.
Fascinujúce bolo ako sme sa snažili rozprávať. Keď si na tie oslovenia plné hrdosti spomeniem, príde mi na um Pieseň o Cidovi.
„Čo keby sme si tu zakopali svoje meče? Táto studnička nám bude robiť ochrancu. Musíš cítť tu mágiu.“ povedal mi.
„Veru, múdro vravíš, priateľu! Možno príde deň, keď sa sem vrátime a pozrieme na tie drevené meče!“ riekol som.
„Máš múdre myšlienky! Hodné rytiera. Tak zakopme meče a utekajme domov. Som hladný a čakajú ma zemiakové placky so škvarkami. K tomu plné vedro kyslého mlieka!“ povedal rytier.
„I jedlo má čas v živote rytiera!“ zahučal som.
Vytrhali sme malú jamu, tam hodili svoje meče a šli sa nadžgať.
Vyrástli sme a hrali sa inak. Skákali sme na Čermeli cez plot na futbalový zápas, čítali fantasy a viedli debaty o Faerii. Veru, Faeria bolo naše miesto hrania sa na ryteirov. Až sme sa dostali na vysoké školy a išli do práce.
Tam som stretol tú, ktorá sa nádherne rehnila. Párkrát sme sa stretli, z ničoho nič sme zistili, že k sebe patríme a ja som ju požiadal o ruku. Bol som gavaliér a ona dáma. Pri každom podaní kvetu som jej povedal: „Na!“ Pokiaľ by som to skúšal inak, buketu by neprijala.
Stretol som raz svojho rytierskeho kolegu. „Počuj, mám rande. Chcel by som jej kúpiť nejakú buketu. Som rád, že môžem zaplatiť za seba a možno aj nejaký karafiát.“ hovoril mi.
Toto sa mi vždy na ňom páčilo. Taký nefalšovaný, úprimný kamarátsky vzťah. Stal tam v tom svoju ancučoku, pozeral na mňa tými pehami a bol šťastný. Na nič sa nehral, bol taký ako stále. Ochranársky, nápomocný, ľudský. Hoc mal v peňaženke možno 40 korún.
„Tu máš, nech jej kúpiš aspoň gerberu. Tie peniaze mi vrátiš potom, keď pôjdeme do šenku a porozprávaš mi o nej.“ povedal som mu.
„Joj, za toto jej aj ružu kúpim. Predsa len, karafiáty sa kupujú učiteľke do školy za vysvedčenie.“ rehnil sa.
Stretli sme sa o týždeň u Bauerneblovcov pri chmeľovej polievke.
„No začneš hovoriť, či tu budeš sedieť ako drúk?“ opýtal som sa ho.
„Dnes v práci to bola nuda. Prečítal som si nejakú vyhlášku v stavebnom zákone. Človeče, ale keď oni nerobia nič podľa normy. Minule som bol v krčme na WC a ono to nebolo postavené podľa normy.“ hovoril a ja som nechápal.
Cítil som sa ako Naďa Hejná vo filme Pomsta, keď jej Jozef Kroner dal na obálku ten magický štempeľ.
„Však nie o hovadinách! Rozprávaj ako bolo na rande.“ nedalo mi.
„No dobre bolo. Začali sme si rozumieť a dali sme sa dokopy.“ povedal mi a kopol do seba plný korbeľ.
„To hovoríš len tak?“ nechápavo som sa pozeral. Ale to už sme sa rehnili a boli spokojní a šťastní.
V ten večer sme vypili nejaký sud toho dobrého piva a šli po svojom.
Po nejakom čase sme zoznámili tie dve víly. Skamarátili sa, rozjarili a boli šťastné.
A tak sa zo štvorice stala skupina ľudí, čo spolu chodievala po výletoch, pivovaroch, divadlách a opekačkách.
I došli sme k Rákociho prameňu a začali opekať. Začali sme dievčatám hovoriť, o tom ako sme sa hrali na rytierov. Neostali sme dlžní ani príbehu o rozbitom nose a vlastnom Excalibure.
Začali sme hrabať svoje staré meče, ale márne. Už to zapadlo hlinou a ktovie, čo sa stalo. Viete ale čo je na tom najkrajšie? Našli sme ďalšie palice a po neviem koľkých rokoch sme sa začali opäť hrať na rytierov. Dievčence sa pridali, však niekoho predsa bolo treba zachraňovať.
