Priznám sa, že som chlap s dušou neučesaného a rozgajdaného chlapca. Mojim hnedým očiam neunikol starý rytiersky príbeh. Myslím, že vás neprekvapí to ako veľmi milujem príbehy okrúhleho stola. V každom chlapčisku drieme duch rytiera a ochrancu. Ja som sa zaľúbil do artušových legiend, ktoré mnoho ľudí považuje za akúsi kolísku britskej mytológie. Bájny Avalon, magický Camelot a príbehy o drakoch, čarodejníkovi a tom všetkom ďalšom. Ako sa vlastne volali? Lancelot, Gwain, Percival a mnoho ďalších.
Fantasy má tú nádhernú vlastnosť, že nám nevysvetľuje obyčajný príbeh. Celého si ma väčšinou fantasy podmaní a začínam mať v príbehu vlastnú úlohu. Zrazu v tej knihe počujem potok, cítim ako voňajú stromy. Červenám sa nad úsmevom Nimue. Už veľmi dobre vycítila akú mám na ňu slabosť.
Ako malý chlapec som sa chodieval vyšantiť na lúku so svojimi rytiermi. Nepotreboval som nič, len kúsok fantázie a západ slnka. To som ani netušil, aká je romantika sledovať so ženou západ slnka a nenápadne ju prikrývať svojim svetrom.
Rytieri a čarodejníci chlapcov formujú a ja som rád, keď som si sadol k môjmu drahému Merlinovi. Ako som sa k tomu dostal? Asi by ste radi počuli, že za to môže žena. Máte pravdu, môže, nebyť jej, nikdy do toho kníhkupectva nepôjdem. (Alebo aspoň nie v ten deň.)
Kráčal som po Hlavnej ulici v tom hroznom teple. Nikde nemali pistáciovú zmrzlinu, spievajúca fontána hrala a ju som uvidel ako zatáča z Bielej ulice na Hlavnú.
„Ty ziskuchtivec! Zasa chodíš očumovať baby, čo?“ šteklila ma svojimi očami.
„Uznávam, že som sa ti pozrel na sukňu, ale to len preto, lebo uvažujem o novej móde.“ povedal som jej, zasmiala sa.
Držali sme sa za ruky a ona sa smiala. Milujem ženy, ktoré ľúbia smiech. (Preto, keď si baba a čítaš tieto riadky, usmej sa.) Najviac sa rehnila, keď okolo nás prešla nejaká iná žena odetá tak, aby sa na ňu každý pozeral. (Ja by som sa aj pozrel, ale bál som sa, že po pohľadoch mojej drahej by som bol večný pacient na traumatológii. Načo im prirábať prácu? Majú o mne pekný spis od čias, keď som obchytkaval horúcu žehličku ako dvojročný.)
„Kam ideme?“ spýtal som sa jej, lebo pridala do kroku.
„Do kníhkupectva.“ jej úsmev bol veľmi pekný, plný lásky a chuti.
„Už som ti sľúbil, že si žiadnu knihu nekúpim.“ schválne som ju podpichol, ale sklamala ma. Nepovedala mi nič, ani nezagánila, jazyk na mňa nevyplazila, ba dokonca sa mi ani nevyhrážala. A ja som si kvôli nej bigľoval košeľu o 4. ráno. Chlapi to nemajú ľahké.
„Môj synovec si tu kupuje svoju prvú knihu o rytieroch. Chcela som, aby si bol pri tom s nami. Tam je s rodičmi.“ usmiala sa na mňa.
Podali sme si ruky s tatkom malého rytiera. Usmiali sme sa na seba s Petrom. Ešte pred nejakými 27. rokmi by sme sa navzájom pozabíjali a teraz tu stojíme vedľa seba a pozeráme sa na malého chlapca. (Dôvod bol prozaický. Nepáčilo sa mu, že hráme s jeho sestrou guľôčky. Alebo ma raz nejakí chlapci zbili a hodili do pieskoviska. Potom ma ratovala a spolu sme v piesku stavali hrad. Hrad si nepamätám, ale piesok chutil dobre.)
„A čo je toto?“ spýtala sa ho mamka.
„Pozrite, to je kráľ Artuš! Všetci sú za okrúhlym stolom a sú si rovní!“ kričal po celom kníhkupectve.
„Tak si ju vezmi.“ usmiala sa na neho teta a pohladila ho po vlasoch.
„Ale, keď ja neviem, či to bude dobré.“ rozprával chlapec a pozeral sa do zeme, aby ho nikto nevidel a nepočul.
„Veď uvidíš.“ hovorila mu teta.
„Ktorý rytier sa ti z nich najviac páči?“ spýtala sa ho mamka.
„Lancelot!“ skríkol akoby si mal kľaknúť a niekto z nás mu dá na plece meč.
„Ale zapamätaj si, nieže budeš behať za ženskými a vystrájať ako jeden neogabanec!“ karhavým spôsobom mu vravela jeho teta.
„Ale na to by sa Lancelot celkom hodil.“ uštipačne som sa uškrnul.
Teta mladého gentlemana mi stúpila na nohu. Odmenila ma pohľadom najväčšieho altruistu pod slnkom.
„Začneš to čítať a rytier príde k tebe.“ povedal mu tatko.
„Bude ťa sprevádzať celým životom.“ dodala mu teta.
Tak sa mladý chlapec pobral k pultu a vzal si domov svoju prvú knihu o rytieroch. (A vraj deti nečítajú!)
Rozlúčili sme sa s nimi v kníhkupectvi a kráčali ďalej.
„Ty máš najradšej Lancelota, však?“ opýtala sa.
„Asi ťa začnem volať Nimue.“ usmial som sa.
Spravili sme si hrianky a zapli Merlina z roku 1998. Čarodejníci mi boli bližší a Merlin je dodnes mojim najväčším rytierom okrúhleho stola. O čarodejnici, ktorá mi zaspala na pleci, napíšem len to, že sa usmievala. Isto myslela na to ako mi stúpila na nohu.
Nabudúce ju vezmem k drakom.
