Sándor Márai(pôvodne meno Sándor Grosschmid) sa narodil 11.apríla 1900. Rodným a nezabudnuteľným mestom mu boli Košice. Hlásil sa k nim hrdo, i keď už Košice k Maďarsku nepatrili. Po rozpade Rakúska- Uhorska sa stal Sándor redaktorom denníka Budapesti Napló. Do Budapešti sa presťahoval.
Mnoho cestoval, učil sa reči a vážil si každú kultúru, s ktorou sa stretol. V 20.rokoch minulého storočia precestoval Nemecko a svoje diela písal aj po nemecky. Nikdy však na Košice nezabudol a keď sa ho niekto spýtal odkiaľ je, hrdo prehlásil „Kassai“.
Keď prišli po vojne komunisti, málokto tušil, aké zverstvá so sebou prinesú. Márai však v Budapešti neostal(počas vojny jeho dom zbombardovali) a emigroval do Švajčiarska. Cez Taliansko sa dostal do USA, kde aj roku 1989 zomrel, v San Diegu.
Písal stále po maďarsky, nehanbil sa za seba. Jeho diela vychádzali, no čosi ho do smrti trápilo. Mal maličkú slzičku v oku. Prečo? Pretože jeho diela sa nikdy do Maďarska nevrátili. Dôvod? Bola studená vojna.
Jeho diela sú poprepletané realizmom. Cítiť v nich lásku, smútok, utrpenie. Nemal veru ľahký život a preto si ho preniesol do kníh. Vďaka ním sa stal nesmrteľným ako každý autor. „Sme tu len krátko, ale prostredníctvom písma sú naše myšlienky nesmrteľné.(J. Neruda)
Sándor nikdy nebol zástancom fašistickej, ani komunistickej ideológie. Chcel sa dožiť rozpadu komunizmu, vďaku nemu musel opustiť Maďarsko. Počas vojny prežil bombardovanie svojho domu. Zomrel mu aj dvojmesačný synček a mal problém sa oženiť. Ani nie s výberom partnerky, ale skôr so svokrovcami. Boli ortodoxní židia a pre svoju dcéru chceli len žida. Svoju Ester však Sándor miloval. Oženil sa s ňou a dal jej to najkrajšie, čo môže dať človek človeku. Najkrajší dar, svoje srdce. Dokonca jej aj venoval knižku, ktorá vyšla v češtine, Odkaz Ester(2004) ISBN 8020010416.
Osud mu na konci 80. rokoch 20.storočia položil ťažkú skúšku. Počas 4 mesiacov mu zomrela žena, nevlastný syn i traja súrodenci. Prihlásil sa na strelecký kurz, aby začal trénovať. Trénoval preto, aby nepokazil samovraždu. K tej sa odhodlal 22. februára 1989.
Jeho rodné mesto sa k nemu zachovalo pekne až po smrti. Roku 2004 sa postavil pomník na Zbrojničnej ulici. Spisovateľ sedí na stoličke. Druhá je však prázdna. Možno čaká na svoju milovanú Ester, ktorej zasvätil „len“ 60 rokov života. (už sa teším ako si pôjdem do knižnice po knihu, ktorú jej venoval, dúfam, že mi ju nikto neukradne)
Ja ako Košičan som hrdý na osobnosti, ktoré mali spojitosť s Košicami. Bola by hanba, keby som o nich nevedel. Veď ľudia ako Ján Bocatius, Ján Fischer Piscatoris(kníhtlačiar), František Klimkovič, Čordák, Hemerka, Sándor Márai, Aurel Stodola a mnoho iných spravili počas svojho života kvalitnú prácu. Skoro som zabudol na rodiny, vďaka ktorým existuje v meste niekoľko palácov. Napríklad Csákyovci(patril im jeden čas aj Spišský hrad), Forgáčovci, Andrášiovci a mnoho ďalších.
Košice sú pre mňa výnimočným mestom. Možno preto, lebo som sa v nich narodil. Chladné múry starých domov si však rozprávajú medzi sebou príbehy, ktoré hrejú ľudským teplom. Bibliografia : 1) Kolcun, Milan : Potulky mestom Košice 2, Košice: Osvit Harlequin s.r.o 2005 s. 124 ISBN 80-89054-15-3 2) http://sk.wikipedia.org/wiki/S%C3%A1ndor_M%C3%A1rai
