Výrok slávnej spisovateľky by sme mohli trošku pomeniť. „Ak chcete spoznať človeka, čítajte jeho statusy na facebooku."
Ja viem o facebooku sa písalo mnoho článkov a každý vyzeral ako večera pre psa. Čestne prehlasujem, že môj článok možno neprinesie nič nové. Je možné, že sa opakujem s kadekým a krútim dookola. Ale ak sa chceme porozprávať o jednej z možností novej doby internetu, myslím, že môžeme. (Iný význam tento článok nemá.)
Písať o tom, že internet sa zmenil, to by bolo nosením dreva do lesa. Čo je však dôležité, je jeden dôležitý fakt, ktorý si možno ani neuvedomujeme. V prostredí webu 2.0 má slovo každý. To si však málokedy uvedomujeme, zväčša nás blogerov uchváti nejaká zmysluplná diskutujúca. Potom sa do nej cez internet zamilujeme a naplánujeme si stretnutie. Naša samoľúbosť sa vznáša v oblakoch a my sa pripravujeme na stretnutie. Vezmeme si najlepšie šaty a ideme za tou našou rozkošnou diskutujúcou, ktorá nás považuje za sochu. Ale to nie je žiadna zmysluplná diskutujúca s nehou. Ono je to náš sused Jožo!
To by nebolo až také hrozné. Veď čo tam po tom, že si z nás niekto vystrelil! Aspoň bol originálny a myloval naše hnedé očy. (To nie je gramatická chyba, to je tak schválne.) Ale informačná spoločnosť je trochu o inom.
Vlastne sociálne skupiny nie sú zlé. Napríklad písať si s ľuďmi z celého sveta o svojich obľúbených záujmoch, to by bolo všetko v poriadku. Vymieňať si názory s kadekým a pre deti by to mohlo byť ešte o to väčším lákadlom, naučiť sa jazyky. Ale čo naša informačná spoločnosť?
Prečo pojmy ako informačná spoločnosť, informačná bezpečnosť, informačné správanie? Čo to preboha je? Pavol Rankov vo svojej Monografii má stať o informačne bohatých a informačne chudobných. Tvrdí, že medzi nimi existuje informačná bariéra.
Úprimne sa obávam, že informačná bariéra existuje aj medzi používateľmi facebooku. Mnoho ľudí akosi nechápe druhú stránku. Skúsim to vysvetliť príkladom. Predstavte si, že ste zamestnaní a váš šéf je..., no skrátka ho nemáte radi. Nuž a vaša revolta nebude, že si ho počkáte po práci, príde ešte 40 kamarátov a zaryjete mu krompáč do chrbta. Ale dáte sa do skupiny na facebooku, „Môj šéf je sviňa. Naj umrie na besnotu a bodaj by mu porezali jazyk hrdzavou pílkou na železo."
Áno, človek, ktorý takú skupinu vynašiel (určite existuje, v nejakom inom odkaze) musel svojho šéfa verne milovať. Ale potom tu nastane trošku problém. Človek môže byť neuveriteľne zlý, môže byť strašná sviňa a mať životnú filozofiu, ja neviem, R. Heydricha. Môže byť zlý, ale to neznamená, že je hlúpy. Možno jeho náplňou práce nie je nič iné, iba čítanie statusov svojich kolegov. Vážne netuším, kde sa niečo také môže diať, ale vraj sa to deje. Včera som to počul v metre.
No a nakoniec, k čomu som sa chcel dostať. Facebookove statusy. Nepopieram, že moje statusy sú na úrovni doby neolitickej. Ráno vstávam, zapnem počítač a napíšem status, „Hurá! Ja už čítam Dostojevského, Nerudu, Nekrasova." A ja neviem koho, kto sa ešte považuje za intelektuála? A teraz príde taká otázka. Tie statusy, ktoré si píšeme na nástenky, aby každý o nás vedel, akí sme super, vieme o tých veciach rozprávať aj naživo s ľuďmi? Lebo ak nie, nastáva problém.
Jedná vec je mať denník, zahrabaný kdesi, kde ho nikto nevidí. Druhá je, písať si o svojich pocitoch do počítača a neukázať to hocikomu. Ale čo, ak svoje intímne pocity, túžby a priania hádžeme na internet a ešte sa pod ne podpisujeme?
Vieme sa postaviť niekde na námestie a vykrikovať o sebe tak ako to vieme na facebooku? Ja osobne nič proti facebooku nemám, len aby sme ho nezačali brať ako nejakú revolúciu a nevykrikovali,
liberté, d'égalité, le statut!
Čo si o tom myslíte vy?
Zdroje obrázkov:
<http://api.ning.com/files/gIcTSHv8Lebk1Z-O9JQK7Qdhm1KYkK-uGBNClvnuQ49TMLZmFgUVBWDLYNoiJ1VFjMa*ep8e8bUAy8hu475OqG2KqgNRCnjK/web20bubble.jpg> [cit. 2010-06-07]
<http://www.relativitycorp.com/images/web2friendlysite.jpg> [cit. 2010-06-07]
