Budím sa na drevenej posteli, pukla drevom a to ma zobudilo. Pozerám sa na svoje ruky, sú žlté a ja sa zamilovane usmievam. V kapse mám zopár orechov, nejakú púpavu a starý chlieb. Takto nejako začína moje sobotné ráno.
Prichádzam do kuchyne, kde sa moji dvaja spoločníci bavia. Vyzerajú ako kráľ Artuš s Lancelotom po vyhratej bitke. Obaja sa chytajú za hlavu, smejú sa a ukazujú na seba.
Celá kuchyňa vonia po sušiacej sa žihľave, ale ja cítim iba blato pri jazere. Dedo, ktorý nás ukrýva, odkedy po nás svätá inkvizícia pátra, nie je s nami. Necítiť tabak, ani sa ma nikto nepýta, že čo chcem na raňajky.
„Dedo šiel na huby. Kde si sa včera flákal?" Ozve sa jeden z dvoch. Je vyšší a má také hrejivé srdce. Je starostlivý, ako najstarší z nás.
„Mal si byť s nami. Včera sme boli v jednej krčme. Vieš aká krásna kočka tam sedela?" Dohovorí druhý, vypije borovicový čaj a usmieva sa. Ten je nižší, naturalistickejší. Má takisto dobré srdce, veď ma už raz vytiahol z pazúrov zlého kardinála.
Zrazu z izby vyjde čarodejnica. Pozrie sa na mňa, začne krútiť hlavou a variť korenitú polievku.
„Zasa si sa flákal s nejakou dievčinou a neklam mi! Poznám to na tebe! Určite to bola blond! Kedy dáš tým dievčatám pokoj?" Skríkne prísne, ale tvári sa tak pobavene, že sa obaja rozosmejeme.
Myslím si, že keď ostanem mlčať, nič nepokazím. Ale veľmi sa mýlim. „No ešte sa usmievaj, hrozné s tebou! Zahlušiť ťa málo!" Opäť sa všetci polichotene bavíme. Čarodejnica odíde do svojej alchymistickej dielne.
„Tak s kým si to včera bol?" Opýta sa vyšší.
„Ale..." Začnem, hanblivo sa zatvárim a na tvári mi vyskočí rumenec.
„Ja ti tak závidím, že chodíš s niekým na rande. Ako to dokážeš?" Opýta sa nižší.
„Tak to rob tiež!" Rozosmejeme sa a prisadnem k stolu.
„No včera sme mali veľmi zaujímavú príhodu." Prezradí vyšší.
„Hej! Zasa si vymýšľaš!" Bráni sa menší.
„Čo sa stalo? Súvisí to s tou kočkou?" Rozosmejem sa. Ako poznám toho menšieho, pozeral sa na ňu ako Percival na Svätý Grál.
„Šli sme z krčmy. Kráčame si dedinou, malebným prostredím. Zrazu sa na nás vynorí psí obličaj. Tuto náš vášnivý romantik vyskočí cez plot, vyberie kastrol a začne psa biť." Hurónskym smiechom dokončí svoju príhodu Starostlivejší.
Môj záchranca z pazúrov kardinála sa začne obraňovať, že to nie je pravda. Chvíľu sa hádajú, ale všetci zacítime vôňu špajze. Sedíme pri kyslých uhorkách, slanine, klobáse a voňavom syre. Lejeme si do hrdiel pivo a chechceme sa. Pomaličky im predstavím svoje žlté ruky.
„Ona je druidka, uctieva stromy. Stretli sme sa pri starom orechu. Potom sme trhali púpavy, uplietol som jej korunu. No a nakoniec sme prišli k jazeru, kde sme kŕmili kačky. Musel som pochopiteľne improvizovať. Preto som si vymyslel, že kačky je treba kŕmiť v noci. Iba vtedy budú jesť, lebo inak sa hanbia pred nami." Dohovorím a tým vysvetľujem svoje púpavové ruky a svoj šibalský úsmev.
To je pre mňa začiatok sobotného rána.
