Kedysi dávno žil na hrade Sklabiňa gróf Révai. Malmnohých vojakov a chvastal sa s nimi ako len mohol. Jedného dňaprišiel na hrad mladý junák. Poklonil sa grófovi a predstavil sa mu. Volalsa Jakub a prišiel vstúpiť do grófových služieb. Ukázal mu, že vie narábať s lukom.
Gróf už o mladom Jakubovi počul, ale nechcellukostrelca. Révai potreboval strelca z pušky. Chcel bojovať pušným prachom.Prachom, z ktorého štípe nos a vzduch iskrí niečím negatívnym.
Révai sa však nad mladým Jakubom zmilovala preto mu riekol. „Ak mi donesiešzajtra 60 zastrelených zajacov, prijmem ťa ako lukostrelca.“
Jakub preto chytil svoje šípy a naháňalzajace. Vystrelil a trafil. Jeho šípy boli ostré a rýchlo trafilisvoj cieľ. Nečudo, že si Jakub vyslúžil prezývku Sršeň. Priniesol grófovi až 63 zajacov. Révai sa potešil a hneďho prijal do svojich služieb. Dokonca ho vymenoval za hlavného strelca. Svojimlukom a šípmi zahubil každého nepriateľa.
V jedno popoludnie prišla na hrad dáma, ktorávystrelila amorov šíp do Révaia. Obaja sa zamilovali a rýchlo vystrojilisvadbu. Hradná pani sa volala Zuzana, Zuzana Forgáčová. Bola mravná, čistá anevinná. Ako ľalia. (preklad mena Zuzana znamená ľalia z hebrejčiny).
Révai mal však aj druhú lásku. Miloval ju viac akoZuzanu. Jeho druhou láskou bola pálenka. Miloval víno a neraz sa opíjal donemoty. Jakubovi sa správanie svojhopána nepáčilo. Čo mal robiť? Ak by ho zabil, skončil by na šibenici. Mal eštesvoju ženu, ktorú úprimne miloval. Tej by sa grófovo vojsko pomstilo.
Po svadobnej noci sa gróf spustil. ZuzanuForgáčovú bil, týral. Z komnaty hradu bolo počuť plač, ženský plač. Jednéhoteplého večera začul Zuzanu plakať Jakub. Chytro sa dovalil do komnaty. „Čo sadeje?“ opýtal sa jej.
Zuzana mu všetko vysvetlila a Jakub si postupnezačal robiť názory na grófa. Révai nespal ani v posteli, ale pred komnatouspitý. Jakub všetko porozprával žene, ktorá si začala robiť o Zuzanestarosti. Preto neraz pozvala pani Forgáčovu na obed, či na nejaké ženskérozhovory.
V jedno ráno čakalo grófa prekvapenie. NaSklabiňu prišla vzácna návšteva. Peter Bakič(pán Plaveckého hradu) navštívilsvojho bratranca Révaia. Obaja sa mali radi, ale boli rôzni. Kým jeden milovalhody, víno a rytierske turnaje, druhý miloval ženské oči, staré príbehya múdrosti starých pisárov. Rýchlo pochopil, že alkohol môže byť prepanovníka zlým jedom. Preto mu neholdoval a azda aj preto dobre vládol.
Révai mu urobil prehliadku hradu. Chválil sasvojimi klenotmi, no Petra zaujal vzácnejší diamant. Hradná pani ZuzanaForgáčová z Bytče. Keď sa uvideli, zažiarili oči a obaja savyobjímali do sýtosti. Zuzana začala hovoriť o Révaiovi, o tom ako jubije. Peter Bakič si ju vzal a utiekol do Plaveckého hradu. Neuniesol ju,sama chcela.
Keď sa dozvedel o čine bratranca spitý Révai,prikázal Sršňovi, aby zabil Bakiča.Ešte pred odchodom mu povedal : „A pamätaj, máš peknú ženu! Určite by si nebolrád, keby sa jej niečo stalo.“
Sršeň milencov rýchlo našiel, ale srdce munedovolilo zabíjať. Utáboril sa pred Plavecký hrad a čakal. Čakal, kým honiekto zavolá. Dlho čakal, predlho. Nevedel zabiť, mal príliš rád Zuzanua nechcel, aby bola opäť nešťastná.
„Tak tu sa nám Sršník schováva.“ Ozval sa Húšťava,Révaiov strelec.
„Deje sa niečo?“ Spýtal sa Sršeň
„Eštestále môžeš Bakiča zabiť. Teraz vyjde zo sprievodom. Pichni ho svojimžihadlom.“
Jakub niečo zamrmlal, no Húšťava ho nepočul. Usmialsa na neho, nepekným smiechom.
„A aby som nezabudol,“ pozrel sa neľudsky naJakuba Húšťava, „svoju ženu už nemusíš hľadať.“
Jakub sa pozrel na Húšťavu, schytil ho pod krk. Húšťavauvidel v diaľke Petra Bakiča, namieril si pušku a vystrelil. Plaveckýhrad bol svedkom vraždy. Nevidel však umierať Petra Bakiča, ale Sršňa.
Jakub zomrel a Peter Bakič prišiel pomaličkyk nemu. Vykríkol od hrôzy. Povedal „Zuzana hovorila, že ak by ma chcelzabiť, už dávno som mŕtvy.“
Ešte predtým ako Sršeň zomrel povedal, „Prečo musí zomrieť toľko ľudí? Kvôli láskemocných?“
Jeho telo pochovali do dutiny stromu s veľkouúctou. Dodnes stromu nikto nepovie inak ako Sršňov dub. Objímteniekedy Sršňov dub, ak pôjdete okolo. Určite Jakuba poteší ľudské teplo.
