S roztrhanou taškou a plným nosom som čakal na zelenú. Deň pred Vianocami som si kedysi čítal Dickensa, napchával sa dobrotami a punčom. Tento rok to bolo iné. Vôbec som nemal predvianočnú náladu, vedel som, že nepôjdem na Štedrý deň behať a premýšľal nad všetkým. Ale ona sa predo mnou zjavila. Škrtla so zápalkou, mala unavené oči. Ale neodolala.
„Maratónci nepotrebujú zápalky?“ opýtala sa s miernou uštipačnosťou.
„Ako vieš, že som behal polmaratón?“ odpovedal som jej.
Chytili sme sa za ruku a naskočila zelená. Uvedomil som si to. Tento rok som zabudol na zápalky, kvety, orechy a med. A vlastne aj držanie za ruky, vôňu ženských vlasov a neustále doberanie a chytanie sa za slová.
„Podávala som ti predsa vodu, keď prišiel na teba kritický 12. kilometer,“ prezradila mi.
„To bol chalan, jeho si pamätám,“ odbil som ju, ale pozrel sa jej do očí. Ženy milujú, keď ich chlap drží za ruku a pozerá im do očí.
„Nemusíš si vymýšľať len ty,“ usmiala sa.
Po chvíľke doberania si jeden druhého, som si uvedomil čosi dôležité. Už ma dlho nezasiahol blesk tak ako v tej chvíli. Opäť som sa cítil zamilovaný.
„Čo sa ti stalo?“ opýtala sa ma po chvíli.
„Mám nejakú nádchu,“ a kýchol som si.
„Drahý môj, to vidím. Veď vyzeráš ako inzerát na smrť, ale o tom ja nehovorím,“ usmiala sa.
A tak som jej povedal o tomto roku. Na jednej strane som sa vrátil k veciam, ktoré milujem. Odbehol som polmaratón, prekonal som sám seba, odučil som ťažšie a náročnejšie veci a vytlačil zo svojho života manipulátorov. Ale zároveň som si uvedomil, že som bol obeťou narcistov, manipulátorov, zažil si gaslighting na vlastnej koži, v minulosti som trpel bossingom (nie v súčasnej práci), znehodnocovaním práce a podobnými veciami. Našťastie spomínané veci už sú dávno za mnou a ja sa učím proti nim bojovať. Sľúbil som jej, že už nikdy o sebe nebudem pochybovať.
„Tiež mi niekto ublížil,“ a usmiala sa na mňa.
Zdôverili sme sa vzájomne a uvedomili si, že sme si jeden druhého skrotili. Ako Malý princ a líška. „Človek sa vystavuje nebezpečenstvu, že bude trošku plakať, keď sa nechá skrotiť.“
Ale zároveň. „Stávaš sa zdopovedným za to, čo si si k sebe pripútal!“
„Kedysi sme chodili pozerať sa na električky a vlaky s fľašou vína,“ nadhodila a usmiala sa. Treba sa pozerať na ženy, ktoré sa vedia usmievať.
„Dnes nie som v stave na víno,“ odvedil som jej.
„No dobre, ty inzerát na smrť. Poznám tu jedno miesto, kde majú najlepší čaj, aký si kedy pil. A môžeme si urobiť sendviče,“ prezradila mi.
A tak sme našli to miesto. Miesto, ktoré vonia a chutí čajom. Zapálite sviečku, prečítate si nejakú obľúbenú časť z knihy a máte pocit toho najväčšieho bezpečia. Tomu miestu hovoríme domov.
Zaspala mi na pleci. Obaja unavení, ale šťastní. Moje dievčatko so zápalkami.
PS:
Všetkým vám prajem nádherné Vianoce plné zdravia, lásky a toho všetkého nádherného, o čo sa oplatí bojovať.
PPS:
Zároveň blog by som rád venoval všetkým manipulátorom. Snažili ste sa, aby som o sebe pochyboval a nerástol. Snažili ste sa ma vytlačiť a zničiť moju cestu, po ktorej kráčam. Bez vás by som nikdy nebol taký silný. Naučili ste ma, že keď spadnem, musím sa zdvihnúť a ísť ďalej. Nie to, vyhovárať sa, že za to môže ten alebo onen. To robia len zbabelci! Vďaka vám nie som zbabelec.
