Vyrástali sme v Slanci, starý otec sa staral o včely a mama s babkou o buchty. Medu sme mali habadej, dokonca aj mlieka. Každé ráno ma budila vôňa sladkého kakaa a mamkina starostlivosť. Vždy ma zobudila so svojim úsmevom a nejakou pripomienkou. Napríklad, že dnes musím ísť do školy, lebo inak prídu bubáci a zjedia ma. Mama má dodnes nezabudnuteľnú fantáziu, z ktorej som si kúsok odkrojil.
Vymýšľalo sa v našom dome už od mala a ja som si to privlastnil. Veru, s tatom sme experti. Existuje veľmi málo ľudí, ktorí dokážu uveriť tomu, čo hovorím. Kedy hovorím pravdu, kedy si vymýšľam a kedy to je niečo to medzi. Okrem mojich najbližších je to aj to čudo, čo sa vedľa mňa budí deň, čo deň. Na jednej strane sa tvári veľmi prísne, aby som prestal. Hoci ja viem, že pod jej úsmevom sa skrýva akási pažravosť, aby som pokračoval. A tak jej rozprávam rozprávky o voňavom venčeku alebo o tom, že Maxim Gorkij písal nohami. Ale o tej pažravej inokedy.
Ako malý chlapec som chodieval do školy vlakom. Nastúpil som v Slanci a odviezol sa do Košíc. Poznáte tu cestu, Slanec, Bohdanovce, jedna Myšľa, druhá Myšla, Krásna nad Hornádom a Košice. Raz sme chceli ísť s kamarátom do školy na bicykli. Ibaže Emil hodil bicykel do kriakov pri Bohdanovciach a tak sme šli vlakom.
Mesto Košice bolo pre mňa veľmi obrovské Už ako malý chlapec som ho vnímal ako mesto kráľovské. Vždy som si vo vlaku predstavoval, že sa veziem v kočiari. Pri mestských hradbách by sa objavila nejaká kontrola so svojim šarmantným úsmevom.
Čosi také boli aj moje cesty do Košíc. Ráno som došiel pešo na stanicu a čakal na osobný vlak z Čiernej nad Tisou. Vlak prišiel, nastúpil som a nechal sa oddávať osudu. Nie je nič krajšie ako cesta Slanskými vrchmi do školy. Keď som videl tie kopce a tie lúky, predstavoval som si príbehy. Vymýšľal som si príbehy o drakoch, vílach a zlatých rodinách v lese. Potom v jeden deň nastúpilo to dievča, čo sa nevedela nabažiť mojich vymýšľanok (tak to volala) a prestal som sa pozerať po okolí. Nepozeral som sa po lúkach, ale jej pod sukňu. Všetko to pokazila.
Vo vlaku sme mali všakovakých ľudí. Sprievodca nás už poznal po kroku a po úsmevoch. Vždy prišiel, usmial sa, označil lístok a šiel preč. Čas od času prihodil nejaké to slovo. Ľudia ten vlak milovali. Niektorí išli predávať na trh a tak mali polovicu kupé len pre svoju zeleninu. A kamže to šli? No pochopiteľne, že na Dominikánske námestie.
Nemusím vám hovoriť, že na trh išlo všeličo aj s domácich zvierat. Kačky, sliepky, občas nejaký pes a niekedy sa na mňa škeril husí úsmev. Ani neviete aké bolo moje potešenie, keď v televízii dávali tu rozprávku od Selmy Lagerlöfovej. Všetci dobre vieme, že Nils Holgersson bol hrozný ozembuch. Len preto, že tá pačmaga nemala rada zvieratá a ubližovala im, prišiel škriatok a začaroval ho. Nils si potom našiel kamaráta Martina. Isto si pamätáte kto bol ten Martin. Takže, keď sme šli do školy, nechali ma sedieť pri husiach, lebo si mysleli, že spomedzi tých piatich husí, musí byť aspoň jeden Martin. Takto som si mal hľadať kamarátov. Koniec koncov, aj svätý Martin má príhodu s husami.
Vo vlaku bola pani, ktorá zbierala bylinky. Každému radila, čo má robiť. Na čo je dobrý čaj z harmančeku, kedy piť materinu dúšku, ktorá bylinka je dobrá na spanie, čo má piť, keď ho bolí hrdlo a tak. Bola to veľmi milá pani, ktorú sme mali všetci radi. Ona bola taká babka bylinkárka celých Slanských vrchoch. Keď sme boli starší, kúpili sme jej Mattioliho herbár. Okrem toho sme jej kúpili aj nejakú tú bylinku od Juraja Fándlyho.
Občas šiel s nami vlakom aj náš starý otec. Sadol si k nám a vytiahol fľašu medu. Bol to starý brtník, poznal všetky včelárske tajomstvá. V obrovskej taške nosil fľaše medu, vosku a iných dobrôt. Naučil ma vyrábať sviečky a počas leta sme na trh chodievali spolu. Keď som bol smutný alebo som sa práve neškeril, vytiahol z termosky horúce kakao a dal mi.
V Bohdanovciach mal kamaráta, ktorý k nám pristúpil. Vždy vytiahol voňavú štrúdľu a porzdával každému. Vraj manželka upiekla dva pekáče a nieže bude hladný na trhu. Samozrejme, že toho starého hastroša poznala. Jednu štrúdľu mu dala do ruky a druhú mu dala pod všetku zeleninu, čo mal predať. Mal veľmi dobré srdce a poznal tajomstvá každého z nás. Najkrajšie na tom bolo, že mu nikto nemusel hovoriť nič. Volal sa Béla a my sme mu hovorili Béla báči.
Dedko ho kŕmil medom a on nás štrúdľou. Tá štrúdľa bola úžasná, pocukrovaná praškovým cukrom. Miloval som jej chuť, vždy som tam našiel jablká, hrozienka, tvaroh alebo mak. Pocukrované, makom usmievavé zuby sa do mňa zamilovali. Tak ako ona miluje moje vymyslené príbehy, tak ja milujem jej pocukrované, makom posiate zuby.
Béla báči bol fiškus, vždy sa usmieval. Bol mojou bútľavou vŕbou a vždy ma povzbudil. Raz ma v škole chlapci zbili. Keď som to hovoril jemu a dedkovi, jeden vytiahol štrúdľu, druhý med. Povedali mi, že si z toho nemám nič robiť. Naučili ma, aby som sa nebil a nevyhľadával konflikty.
Béla báči mi vždy hovoril. „Keď ma chceli nejakí potkani zbiť, ušiel som im. Koľko z nich sa mi vysmievalo, že som zbabelec. Ale pamätaj si, nie ten, ktorý z konfliktu uteká, je zbabelec. Ale ten, čo ho vytvára. Pamätaj si. Jedného dňa stretneš niekoho, kto ti bude robiť takú štrúdľu. Ich budú manželky kŕmiť ktovie akými pomyjami. Podľa mňa skončia tak, že budú kradnúť maslo v samoobsluhe. Ale ty sa nepotrebuješ zahadzovať s takými maskami.“ a usmial sa.
Neskôr som študoval v Prahe a keď som sa vracal domov, stretol som ho. Vysmiati sme boli od ucha k uchu. Ponúkol ma štrúdľou a ja som mu rozprával, čo v škole a tak. Až pokiaľ ma neprerušil známy hlas. „Zasa si vymýšľaš, ty loptoš!“ a pridala sa k štrúdli, aby sa mohla makovo usmiať.
