Byť pred Vianocami v Malých Svatoňoviciach. Vlastne, tá dedina nie je ničím výnimočná. Možno sa tam každý druhý pes volá Dášenka a možno niekde býva starý banícky lekár.
V domoch isto svietia sviečky, deti ozdobujú stromček, alebo utekajú z domu do Krkonoš a tam sa sánkujú. A verný Lotrando na nich dáva pozor, lebo lúpeže pre neho nikdy neboli. Čo by som tam robil ja? Predstavujem si to, keď zaspávam.
Zobudím sa, kráčam za ňou. Za Mesačnicou, nazval som ju ako Bastián detskú cisárovnu. Hodím jej do okna snehovú guľu, nech sa zobudí. Z postele stáva, ešte rozospatá v pyžame. Usmeje sa na mňa a ide sa so mnou sánkovať. Sánkujeme sa po kopci, ale hore sa nám vyjsť nechce. Je to vysoko. „Poďme radšej stavať snehuliaka." Navrhne a ja sa teším. „Ako zoženieme nos a oči?" Pýtam sa jej. Jej oči sa usmejú a hovorí, „To nechaj na starého Lotranda." Guľujeme sa, zachádzame do lesa. Je tajomný, hlboký. Plný studní, potokov a vône a hlavne nádeje. Spisovateľ, ktorý sa tam chodieval hrať, ju tiež mal.
Ako sme zašli do lesa, je plný dobrodružstiev. Vlastne ako tá kniha, Devatero pohádek. Nemusíme chodiť hlboko, aby sme stretli Františka Krála. Túla sa a je smutný, preto mu postavíme snehuliaka. Nech má nejakého spoločníka. Každý človek musí mať niekoho, kto mu robí radosť.
Ak by sme Františkovi Královi nepomohli, určite by ho chytil strážnik a stará pani by mu rozprávala škaredé veci, ako:„nestyda, bídák, zlosyn, arcilotras, turek, pohan, vyvrhel, nezdvořák, halama, huncút, mazavka, hrubec a týgr a hrdlořez a podlec, pijan, ludrák, nelida a mameluk a prevít a kazisvět, podvodník, zločinec, mizera a vrahoun a kruťas" (Čapek, 2009)
Túlame sa po lese, všetko je ako v rozprávkovej knižke. Starý otec oboch bratov nás vezie na saniach. Zanechávame za sebou stopy. Všímate si tiež svoje stopy v snehu? Na sánkach poslušne stojí pes Voříšek, krúti chvostom, aby dedkovi ukázal cestu, kam má zabočiť a tak.
Zastavíme sa v horskej krčme, kam odíde starý mlynár. My však ideme verne za psom, Voříšek si nás získal svojimi očami. Chodíme po snehu, všade sú stopy. Uvidíme dom, je prekrásny. Pozriem na ňu, ona na mňa a povie, „Perníková chalúpka." Voříšek si nahnevane zašteká a breše nám, že to nie je Perníková chalúpka. V dome na lúke býva Mimi a jej srdce chce ukradnúť Loupežník. Pre Voříška však Loupežník, Mimi, Profesor a jeho žena nie sú zaujímaví. On nás dovedie niekam inam, k psej víle. „Budu vámvypravovat, jak stvořili psi člověka. Když Pánbůh stvořil celý svět a všechna zvířata, postavil jim v čelo psa jako nejlepšího a nejmoudřejšího. Všechna zvířata v ráji žila a umírala a zase se rodila šťastně a spokojeně, jen psi byli čím dál smutnější." (Čapek, 2009)
Dopočúvame rozprávku, rozlúčime sa s vílou, poprajú nám krásne Vianoce. Chytím Mesačnicu za ruku a kráčam veselo po lese. Sneh nám vŕzga pod nohami, cítime chlad, zimu. V diali je dym a oheň a pri ňom junáci.
Sedí pri ňom12 bratov, každý inak odetý a každý má iné meno. „Vy ste dvanásti mesiačikovia. Čo tu robíte?" Opýta sa ich Mesačnica. Lipeň sa usmeje a hovorí, „A kde inde by sme mali sedieť? Pozrite sa do ohňa, čo vidíte?"
Prídeme bližšie k ohňu, pozeráme doň a vidíme Marušku, ako zbiera jahody. Ale to nie je Maruška, to nie je nik iný ako Božena Němcová. „Ona našla tú rozprávku." Hovorí nám ďalší s bratov. A koniec koncov, sme v Babičkinom kraji.
Každý z dvanástich mesiacov nám niečo daruje. Obaja sme šťastní. „Otázka zní: Je a byl vůbec kdy člověk schopen štěstí? Člověk jistě,jako každý živoucí tvor; ale lidstvo nikoliv. Celé neštěstí člověka je v tom, že byl nucen stát se lidstvem, nebo že se jím stal příliš pozdě, kdy byl už nenapravitelně diferencován v národy, rasy, víry, stavy a
třídy, v bohaté a chudé, ve vzdělané a nevzdělané, v panující a porobené." (Čapek, 2009)
Prechádzame sa ďalej, ale už sa stmieva. Putujeme do dediny a potom ich vidíme. Koho? Určite si pamätáte na rozprávku o Snehulienke a siedmych trpaslíkoch. Pamätáte si ako trpaslíci idú z bane domov? No a v haviarskom, krkonošskom kraji je to podobne. Tam vidíte baníkov s krompáčmi na chrbte, veselo si spievajú a idú domov. Idú sa zohriať k teplej polievke.
Vraciame sa do dediny, stretneme Lotranda. „Drahý Lotrando, ani by si neveril, koľko šťastia si priniesol uzimenému človeku." Hovorím si. Aj jemu poprajeme pekné Vianoce, opäť vidíme srdce dediny.
Svieti. Remeselníci zatvárajú svoje dielne, starý lekár zatvára ordináciu, baníci sa chystajú k teplej hubovej polievke. Pozriem sa na svoju Mesačnicu a obaja beháme po dedine. Kradneme perníky z plechov, zapíjame ich čajom. Niekde sa nám podarilo uchmatnúť si aj pirohy s tvarohom a niekde aj vianočku s maslom.
Po celom dni sa s ňou lúčim. Dávam jej mokrú pusu, potmehúdsky sa na seba usmejeme. Sadnem si k vianočnému stolu. Jem rybaciu polievku, kapra na čierno s knedľou a ako zákusok vianočku s maslom a kakaom. Hneď po večeri odídem z domu, ona ma už čaká pred bránou a hodí do mňa guľu. Prechádzame sa a kráčame hlbšie do dediny, do jej srdca. Pán spisovateľom so svojim pánom bratom nám čítajú starého Charlesa Dickensa. Veď sám v jednej svojej causerie píše:
„Člověk před strakatou knihovnou váhá, třesá se zimou a lítostí. Kde vzít něco ... něco prostě dobrého ... a pŕívětivého k nám ubohým ...a potěšujícího? Něco, co ničím neraní ... co neraní člověka v jeho malosti a ponížení ...
A tu sáhne do kouta knihovny a vytáhne knížku, kterou četl snad už tucetkrát, kdy býval tuze sklíčen trápením těla a mysli, schoulí se do lenošky, vezme si suchý kapesník a vydechne úlevou, dřív než začne čísť.
Ja nevím, snad je to starý Charles Dickens." (Čapek, 1988, s. 582)
Počúvame pozorne a nie sme tam sami. Sú tam baníci, je tam Loupežník, Mimi, profesor, Voříšek, ktorý sa večne škrabe ako každý neposedný pes. Potom je tam aj František Král s našim Snehuliakom. Od ohňa odišli aj dvanásti mesiačikovia a počúvajú. Takisto vidieť aj ženy, ktorým sme ukradli nejaké perníky, či tvarohové pirohy. Šibalsky sa na nás usmievajú, vedia pravdu. Ale to zďaleka nie je všetko. V bielom plášti počúva Dr. Galén, nájdeme tam aj Alquistu a Prima, či Helenu. Hľadíme aj na Prokopa, dnes nechal svoj vynález doma. Takisto som v diaľke našiel ostrieľaného detektíva Dr. Mejzlíka a nakoniec sa pozerám na malého, pehavého chlapca. V ruke drží známky, vidieť ako žiari. Veď to je Lojzík!
Pozriem sa na druhú stranu a uvidím dievča s modrou chryzantémou vo vlasoch. Veď to je Klára, čo nevie čítať! Pri nej stojí pán Pivoda, bezhlavý templár a pri nich František Langer, všetci verne počúvajú. Nemôžem pozorovať každého, lebo chcem počúvať rozprávku. Mesačnica do mňa drgne a povie, „Pozri, to je Fráňa Šrámek." Usmejeme sa naň a on na nás.
Studánka, prial by som si tam byť a počúvať rozprávku. Je to kraj Jiráska, Boženy Němcovej a bratov Čapkovcov. Kraj, ktorý vonia po Vianociach ešte viac ako ukradnutá vianočka, zjedená hubová polievka a posúch s medom. Kraj plný stromov, potokov, jedlí a mnoho iného.
Krásne Vianoce, nech už ste kdekoľvek.
Zoznam bibliografických odkazov:
ČAPEK, K. 2009. Devatero pohádek. Dostupné online: <http://www.mlp.cz/koweb/00/02/77/61/13/devatero_pohadek.html > [cit. 2009-12-20]
ČAPEK, K. 2009. Loupežník. Dostupné online: <http://www.mlp.cz/koweb/00/02/76/07/81/loupeznik.html > [cit. 2009-12-20]
ČAPEK, K.1988. Rýma. In: ČAPEK, K. Od člověka k člověku I. Praha : Československý spisovatel, 1988. s. 582
ČAPEK, K. 2009. Válka s Mloky. Dostupné online: <http://www.mlp.cz/koweb/00/02/76/07/50/valka_s_mloky.html > [cit. 2009-12-20]
DOBŠINSKÝ, P. 1973. Prostonárodné slovenské povesti- zväzok III. Bratislava : Tatran, 1973. 560 s.
NĚMCOVÁ, B. 2009. Národní báchorky a povídky - I. Dostupné online: <http://www.mlp.cz/koweb/00/02/81/10/72/narodni_bachorky_i.html > [cit. 2009-12-20]
HAŠEK, J. 2007. Když bolševici zrušili Vánoce. Praha : Modrý stůl, 2007. 130 s. ISBN 80-903471-3-4.
Zdroje obrázkov:
<http://www.esbrno.eu/images/materials/odlitky/capekV.jpg> [cit. 2009-12-20]
<http://www.antikvariat-praha.cz/images/Foto/detske/103848.jpg > [cit. 2009-12-20]
