Bol som obyčajný chlapec, ktorý chodil do školy a po nej sa šantiť s chalanmi. Občas som prespal u Vlada, ten poznal moje tajomstvá. Neraz sme ukradli jeho tete šunku a mali pokoja na celý deň. Jeho teta bývala asi o tri domy ďalej. Nebolo ťažké sa dostať do jej špajze a uchmatnúť si nejakú dobrotu. Klobásky, šunky, samé škvarky a hneď do lesa.
Hrávali sme sa na Troch mušketierov. Nie je ťažké uhádnúť, ktorým som bol ja. Ostatní šarvanci nosievali kadečo. Hrávali sme sa s loptou, chodievali do lesa, bili sa palicami a kuli plány ako sa dostať k dievčatám. Boli to najlepší zbojníci, loptoši, hastroši a neogabanci, akých som kedy stretol. Ibaže bolo tu niečo.
Mamka hrozne rada piekla a robila tie najlepšie buchty, ktoré som kedy jedol. Nadžgával som sa do nemoty, hlavne na jeseň. Keď sme s tatom spravili mušt, buchty sa jedli samé. Ibaže tí hastroši a chuligáni ich nechceli. Darmožráči jedni! Oštara jedna! Stále sa vyhovárali a nič nejedli. Tak som ich jedol ja a hovoril ako to chalanom chutilo. Nechcel som, aby sa mamka trápila.
Miloval som a dodnes milujem Slanské vrchy. Chcel som sa tam neraz vybrať za drakmi. Ani neviem, či som dosiaľ čítal nejakú povesť o slanských vrchoch v súvislosti s drakom. Ale bola tu sestra, ktorá drakov milovala a bez nich som nevedel zaspať. Sestra si vždy vymyslela nejakú rozprávku o drakovi a ja som pri tom zaspával. Dokonca som veril, že tam žijú. Najmä po daždi, keď sa z hory dymilo.
Jedného dňa som sa teda vybral do slanských vrchov. Kráčal som a hrozne som chcel vidieť živého draka. Došiel som ďaleko a začalo hrmieť. Pomaly sa aj stmievalo a ja som sa začal báť. Čo ak sú v lese vlci, medvede, hady a lesní démoni. Hadov a lesných démonov som sa bál najviac. Čo ak príde poludnica? Bál som sa a plakal.
Bolo to pred svätým Jánom, takže mi mohli pomôcť ohne, ibaže kopce boli veľmi vysoko. Trvalo by hodiny, keby som sa k nejakým dostal.
Ani neviem ako a prileteli svätojánske mušky. Najprv som nerozumel, ale rýchlo si získali moju dôveru. Odtiahli ma z lesa do dediny. Nevedel som prečo, ale ocitol som sa v susedovej záhrade. Svetlušiek nebolo, ale susedia sa o mňa postarali a odvliekli do postele.
Ráno som to povedal rodičom. Povedali mi, že to nemohlo byť len tak. Ešte tato dôrazne upozornil, že sa nemám hádať s mamou, lebo mama má vždy pravdu. Upiekla buchty, aby som sa poďakoval.
Jedno ráno som stretol dievča z toho domu. Mala oči svetlušiek. Usmiala sa na mňa a povedala, že buchty jej chutili. A tak som jej nosil buchty častejšie a ona ma naučila viť vence, počúvať vtáky a pozerať sa na oblohu. Mala úžasný hlas a neuveriteľné vlasy. Vždy si ich vedela upraviť tak, že bola pohľadná. Aspoň tak mi tato vravieval, že jej mám občas tak povedať.
Zostarli sme, prišla ďalšia a ďalšia Svätojánska noc. Prišiel i deň, kedy som mal skákať cez vatru. Mala to byť skúška odvahy. Ja som však chcel hľadať svätojánske mušky, túžil som jej povedať ako ma zachránili.
Cez vatru som skákal ako o dušu. Horšie však bolo, že som v nej skoro ostal, ale všetci ma prijali medzi chlapa. Odvtedy mi dali prezývku „ten s havraními vlasmi“.
Bolo mi smutno, že mušky neprišli.
„Veď prídu o rok.“ riekla mi a pohrabala sa v tých mojich havraních, skoro spálených vlasoch.
„Ono to je podľa mňa tým, že mušky prídu vždy vtedy, keď sme od seba. Veď ma priviedli k tebe.“ hovoril som a vedela, že si vymýšľam.
Druhý deň k nám prišla na buchty. Netrvalo dlho a s mamkou sa zavreli do kuchyne. Bola zvedavá ako sa robia buchty. Naučila ju piecť aj iné dobroty.
Časom sme sa vzali. Svadbu sme mali na svätého Jána. I svätojánske mušky prišli.
To bolo naposledy, čo som videl svetlušky. Už som ich nevidel niekoľko rokov. Načo aj? Však jednu mám doma.
Však sa aj k tomu priznala.
„Raz si mi zachránila život. Veď to ty si poslala svetlušky za mnou.“ riekol som pomaličky.
„To ti trvalo toľko rokov, aby si pochopil, že ja som tá svetluška?“ začala sa rehotať.
„Raz som zbierala bylinky a kvety. Uplietla som si venec a ten mi prezradil, že ty si pre mňa ten pravý.“ usmiala sa.
„Ja som myslel, že ma miluješ.“ namietol som.
„No, veď to predsa nepokazím. A mimochodom, tvoj tato stále vravel, že máš poslúchať mamku. Stále má pravdu.“ riekla.
