Vo flanderských poliach tiekla krv, pišťali delá, kotúľali sa slzy. V roku 1915 tam kľačal v zákope John McCrae. Bol to chirurg kanadskej armády. Napísal báseň In Flanders fields, ktorú neskôr zahodil. Okoloidúci dôstojník si však všimol kúsok papiera, zvdihol ho a začal čítať. 8. decembra 1915 bola vydaná v časopise Punch.
V básni sa píše o flanderských poliach. Tam, kde teraz rastú vlčie maky, leží náš hrob. Je to symbol prvej svetovej vojny.
11. november je aj dňom, kedy mnoho vojakov odchádzalo k svojim milovaným. Vzorne to ukazuje Cesta späť od Remarqua. Keď vlak zastane, chlapci vystúpia. Ich vojna však neskočila. Hneď ako mladý chlapec príde z vojny domov, uvidí svoju izbu. Odišiel chlapec, vrátil sa muž plný otázok, na ktoré nepozná odpoveď.
Krajina je zničená, vojaci sa nevie prispôsobiť tomu, že už nie su na vojne. Príde im neprirodzené chodiť do obchodu kupovať si jedlo. „Keby tak bol medzi nami Katz.“
Pri Katzovi sa musím zastaviť. Myslel som na neho, keď som čítal Cestu späť. On bol ten, ktorý zohnal jedlo, nech boli kdekoľvek. A teraz leží niekde tam, kde rastú vlčie maky. Preto 11. november je aj symbolom ľudí, ktorí sa z vojny nevrátili.
Na flanderských poliach je ich mnoho. Na ich hroboch rastú vlčie maky. Chlapci, nikto na vás nesmie zabudnúť. Tam, kde rastú vlčie maky. Odpočívajte v pokoji!
PS: Odkaz na báseň: https://vlcimak.webnode.cz/basen-na-flanderskych-polich/
PPS: Čítali ste aj Nepriateľa od E. M. Remarqua?
