Chytili sme sa za ruky a prechádzali sa po aprílových Košiciach. „Prepáč Martin, vyzeráš strašne.“ povedala mi. Usmiala sa a mňa všetko bolelo z celého dňa.
„Hej, som ako inzerát na smrť.“ nadhodil som hlášku z MASHu, ktorú používam, keď sa necítim dobre.
„To som nepovedala, ale odložím si na lepšie časy. Zažil si niečo zaujímavé dnes? Alebo si aspoň niečo vymysli.“ povedala.
„Kúpil som si stolové víno.“ pošteklil som ju trochu.
„Ešte, že sa nechceš bozkávať.“ vrátila mi to.
„Chcel som ísť do knižnice, ale stratil som preukaz. Potom som zistil, že musím ísť do banky, lebo som si zasa zablokoval prístup. Teta v banke bola ako moja stará mama, ktorá ma v 10. rokoch načapala fajčiť pozbierané lístie.“ posťažoval som sa.
„Ešte, že sa neživíš ako admin. Čo keby si aj tam postracal prístupy?“ zaiskrila.
„Prečo používaš podmieňovací spôsob? A ty si sa ako mala?“ nedalo mi.
„Ja som stretla známu, ktorej sa narodila dcéra.“ povedala m a tvárila sa pri tom smutne.
„Ja pred týždňom jednu známu, ktorá mi plakala na ramene. Ten jej sa nevenuje rodine a vkuse chodí slopať s kamarátmi. Vraj len hodí peniaze, nevenuje sa deťom a potom si organizuje piatiky. Vraj to vedela už dávno pred svadbou. Bolo to veľmi teatrélne. Celý autobus mal show.“ vysvetľoval som jej.
„Prečo si tí ľudia vyrábajú deti, keď ich nechcú?“ spýtala sa ma.
„Neviem. Možno to berú ako poistku, že ten vzťah bude trvať naveky.“ fľochol som, čo mi prvé preblyslo hlavou.
„Ja som stretla tú známu. Najprv sa ma pýtala na prácu, na teba a potom začala svoje. Najprv začala mlieť, že ona nemá mozog na pochopenie Dostojevského. Potom sa usmiala na mňa, ukázala na svoju dcéru a povedala niečo, čo ma tak žensky znechutilo a bolelo.“ nadýchla sa.
„Čo povedala?“ opýtal som sa jej.
„Takto to vyzerá, keď sa stane nehoda. Vieš, ten môj je občas dosť divoký.“ znechutene sa na mňa pozrela. Pokiaľ by nebola dáma, možno by si aj odpľula.
„Niečo by som povedal, ale sľúbil som otcovi Mulcahymu, že tak rozprávať nebudem.“ túžil som ju rozosmiať.
„Ty nie si Radar!“ už sa konečne rozosmiala.
„Ako vieš? Veď aj ja mám medveďa, s ktorým spím.“ nahral som jej.
„Keď si ku mne behal do postele a rozprával mi o 72 stupňoch, medveďa ti nebolo treba.“ nedala sa.
„Keď si zasa v škôlke ľahala ty ku mne do postele, tiež si žiadneho medveďa nepotrebovala.“ vrátil som jej to.
„Ty mladý chlípník! Vôbec si sa od tej doby nezmenil, prostopášník jeden! Najprv zvádzať a potom všetko hádzať na nevinné dievčatko. Aj tak nás učiteľky vždy vyhodili! Škuliperdy!“ rehnila sa z toho.
„Ako sa má synovec? Ešte ti nosí kytice?“ spýtal som sa jej.
„Samozrejme. Vždy, keď mi niečo dá, povie mi, NA! Pretože mu to niekto poradil. No, ale vidíš! Vieš, ako ho mám rada! Veď to je taký zlatý chlapec. Neviem si predstaviť, že by jeho rodičia o ňom povedali, že takto vyzerá nehoda.“ dokončila.
„Ani nepovedia. Pretože mu dávajú lásku, harmóniu a pocit bezpečia.“ prezradil som, čo som si myslel.
„Strašne ma rozčarovala. Ja som na svojho synovca strašne naviazaná a, keď my dvaja budeme chcieť mať deti, tak ich budeme mať radi. Mne je to tak ľúto tých detí. Celý deň nestojí za nič. Vonku hnusne leje, asi budem chorá, v práci každému prepína a ešte tamtá beštia! Aspoň, že ty poslúchaš.“ sprisahanecky na mňa pozrela.
„Vidím to na nejaký film s Robinom Williamsom.“ navrhol som.
„Spoločnosť mŕtvych básnikov? O Captain! My captain!“ spýtala sa ma.
„To je nádherný film. Na konci sa rozplačeme ako mu chlapci poďakujú.“ spomenul som si.
„A čo Čas prebudenia? Hoci, tam budeme plakať celý film.“ nostalgicky sa usmiala.
„Poďme na kávu. Vo filme Čas prebudenia ju zavolal na kávu až na konci filmu. Čo ty na to?“ spýtal som sa jej.
„Kávu potrebujem. Aj ty, čo?“ a zmenili sme smer cesty.
„Veru áno, kávu a ešte niečo.“ načal som.
„Úsmev Robina Williamsa!“ vyhlásili sme spoločne.
Nefalšovaný úsmev Robina Williamsa, ktorý je plný radosti, lásky, pochopenia, ľudskosti a hlavne dokáže zohriať aj v takéto strašné dni.
Pozreli sme obe filmy.
PS: http://editorialcartoonists.com/cartoons/CoxA/2014/CoxA20140812_low.jpg
