„Bál som sa, že ma hodíš do fontány.“ povedal som jej.
„To je ale veľmi inšpiratívny nápad. Ale tebe by sa to páčilo.“ uškerila sa.
„Prirodzene. Stiahol by som ťa so sebou. Nebudem predsa mokrý len ja.“ nedal som sa..
„Martin, ty si hotový rytier. Môj hrdina so šarmom sira Lancelota.“ a chytila ma za ruku.
„Kam ma dnes vezmeš?“ usmiala sa po chvíľke ticha.
„Pôjdeme tam, kde je krčma Garáž.“ povedal som jej po tichu.
„A čo tam je? Nezájdeme radšej do tej krčmy, kde je nabľuté pod stolom? Vieš, že v takých podnikoch sa cítim ako skutočná žena.“
„Myslíš ako ten, čo je v Českom Krumlove pred Budějovickou bránou?“ uškeril som sa.
„Tam si ma tiež nikdy nevzal. No vážne, kam pôjdeme?“ usmiala sa.
„Už sme skoro tu. Naši tu chodia kŕmiť kačky, tak som sa inšpiroval.“ povedal som.
„Si strašný neokrôchanec. Mal si mi povedať, doniesla by som nejaké staré pečivo. Predpokladám, že ty nič nemáš.“ nedala sa.
„Predpokladáš správne. Poďme tam za roh, majú tam pekáreň.“ povedal som jej.
Chvíľu lomila rukami, ale keď zacítila vôňu a odniesla si so sebou voňavú buchtu, už jej to nepripadalo ako zlý nápad. Ujo pekár nám daroval starý chlieb.
Sedeli sme tam, kde v Košiciach chodia kačky a kŕmili ich. Tým malým sa kŕmenie páčilo ešte viac ako nám dvom.
„Ako sa má synovec?“ spýtal som sa jej a ona ožila.
„Zlostí ešte viac ako ty. Minule spolužiačke zjedol obed. Potom mu bolo zle a skončili s ním na pohotovosti.“ prezradila.
„A čo sa mu stalo?“ bol som zvedavý.
„Mali zemiakovú kašu a nejaké mäso, ktoré sa nedalo stráviť. Stará sa o nich pani učiteľka, ktorá ich núti všetko zjesť, lebo deti v Afrike hladujú.“ začala.
„Myslím, že už len tá predstava vo mne vyvoláva podobné pocity ako zvuk zubnej vŕtačky.“ nedalo mi.
„No a čo ten trubiroh urobil. Nadžgal sa na silu svojho obedu, potom sa pozrel na spolužiačku. Usmiali sa na seba a nasilu zjedol aj jej obed, lebo sa bál, že ju učiteľka zbije.“ povedala vystrašená, ale zasmiala sa.
„To je romantika hodná sira Lancelota!“ usmial som sa a obom sa nám zaleskli oči.
„Myslím, že sa mu trochu páči.“ zdôverila sa mi.
„To je prirodzené.“ šteklivo som sa na ňu nostalgicky pozrel. Však ja som bol taký istý a to dokonca s ňou.
„Minule jej chcel darovať ružu. Vedľa škôlky majú ruže. On chcel jednu odtrhnúť, ale bol celý doráňaný. Nakoniec ružu vybojoval a šiel jej ju venovať. Lenže chlapci mu z nej odtrhli kvet.“ bola nahnevaná.
„A on bol z toho smutný, čo?“
„Samozrejme, že bol z toho smutný. Len tak mimochodom, veľmi by ma zaujímala jedna vec. Ako mu napadlo kradnúť kvet? Nerozprával si mu voľačo o kradnutí kvetov?“ smiala sa.
„Moja drahá, veď čo by som mu ja narozprával. V každom chlapcovi drieme romantik Gottfrieda Lenza a čím skôr to v sebe nájde, tým je to krajšie.“ vysvetlil som jej čisto chlapskú záležitosť.
„Už mu je lepšie?“ opýtal som sa jej.
„Áno, už áno. Mamka mu povedala, že mu nikdy neuvarí zemiakovú kašu. Krajšie oči som snáď nevidela.“ hanblivo sa na mňa pozrela.
„No a čo na jeho dobrodružstvo hovoria rodičia?“ zvedavosť v mojich očiach nepoznala hraníc.
„No mamka je zvedavá na svoju ratolesť. Na to, čo huncút vystrája, ako sa oblieka a ako sa správa.“ usmiala sa.
„A tatko? Čo tvoj brat a lásky v škôlke?“ pohladil som ju otázkou.
„Tatko nemal na také veci čas. Mal v tom čase dôležitejšie veci na práci.“ strašne sa pri tom červenala.
„Aké?“ nedalo mi.
„Odháňal nápadníkov odo mňa. Dosť si dal záležať na jednom, ktorý ku mne ľahal do postele.“ to sa už na mňa ani nepozerala.
„Veľmi mu to ale nešlo.“ a červenal som sa aj ja.
Neďaleko bol krík s ružami a tak som jej aj ja jednu venoval.
