Po druhej svetovej vojny sa denník Anny Frankovej stal azda najpopulárnejšou knihou na svete. Každého zaujal inak. Mňa zaujal vďaka Anne. Trinásťročné dievča, ktoré dodnes má viac rozumu ako niektoré oveľa staršie ženy.
Zaujal ma jej štýl písania. Bol v podstate taký detský, veď si spomeniem na to ako opisovala „madam“. No ten jej štýl mal v sebe prvky dospelosti. Anna sa chcela stať spisovateľkou a novinárkou. Ak by nezahynula v koncentračnom tábore, určite by sa z nej stala aj spisovateľka, aj novinárka.
Každý čitateľ je jej Kitty. Číta o jej problémoch, súcití s ňou. Vstúpi do vašej duš ako jeden príjemný, dospievajúci človek. A ešte k tomu ten mladý, dospievajúci človek má niečo, čo iným chýba. Rozum. Ak si to začnete čítať, určite sa i pobavíte . Jej denník sa stane pastvou pre oči. Začiatok je dosť humorný. Dostane denník a Anna si doň píše o svojich dobyvateľoch. Celkom je zábavná aj jej hádka s učiteľom. Hlavne takí, čo ste si nepodali ruku s matematikou, si s ňou budete rozumieť.
Je vo veku, kedy ju začne priťahovať opačné pohlavie. Nebojí sa toho, práve naopak. S Petrom akosi často škrabe zemiaky. Spolu sa učia. A keď ju Peter pobozká, verím že i vám prebehne teplý pocit mysľou. Keď som to čítal, spomenul som si na svoju prvú lásku. Na svoje nemotorné, ale predsa pekné pusy. Spomenul som si na osobu, ktorá ma naučila byť zraniteľným. Takto sa cítila aj Anna. Ani ona sa nemohla dočkať ako bude sama s Petrom.
Anna na mňa pôsobila ako symbol dobra, čistoty. Ako dievča, ktoré sa búrilo tak ako sa búri azda každý dospievajúci človek. No mala v sebe prvky čistého dievčaťa. Nikdy nezabudnem na jej výrok o prostitútkach. „Ak by som sa mala tak správať, hanbila by som sa k smrti.“ Anna nebola ako dnešní mladí ľudia. Tých viac zaujímajú drogy ako láska. Lásky sa boja, ale zdrogovať sa, to je v poriadku.
Anna je mnohými považovaná za skvelé dievča. A ona ňou bola. Nie preto, že fašizmus sa jej hnusil. Ale preto ako uvažovala. Ja sa jej chcem poďakovať. V prvom rade zato, že ma toho strašne veľa naučila. No a potom i preto, že som mohol byť jej Kitty.
Včera bol presne ten deň, keď sa Anna dostala do zadného traktu. Musela zdieľať „domácnosť“ s večne nespokojnou madam. Ešte by som chcel poprosiť ľudí v Amsterdame, keď môžu, nech zapália pri jej soche sviečku. Pokiaľ to niektorí z nich číta. Určite by si to zaslúžila.
