Včera som sa príjemne potešil, pretože v televízore dávali niečo poriadne. Nemocnicu na okraji mesta. Starí hrdinovia, vynikajúci herci a nezabudnuteľné príbehy. Neviem prečo, ale české filmy ma okúzľujú. Aj slovenské, ale tie staršie. Nezabudnuteľné filmy s Ivanom Mistríkom, Štefanom Kvietikom, Jožkom Krónerom a inými skvelými hercami. Je v nich niečo, čo v teen amerických komédiách nikto nenájde.
Miloš Kopecký ma očaril v role doktora Štrosmajera a určite nielen mňa. Dal do úlohy ortopéda mnoho. Mnoho komickosti, mnoho smiechu. Určite si spomeniete na jeho pamätné výroky. Hneď od prvej chvíle je akoby dušou celého seriálu.
Keď som včera pozeral spomínaný seriál, akoby ma niečo hrialo. Miloš Kopecký nebol len obyčajným hercom, ktorý si zahrá svoje a potom sa na všetko vykašle. Naopak, Kopecký v seriáli žije aj 11 rokov po smrti.
A keď doktor Štrosmajer zomrie, zomrie s ním celý seriál. Mamka mi kedysi hovorila, že keď šiel seriál prvýkrát, pri smrti doktora Štrosmajera plakala celá republika. Aj ja, keď som prvýkrát videl seriál a prišla spomínaná časť, vyronil som slzu a určite nie jednu.
Legendárny seriál hovorí o lekároch, o ich najvýznamnejšej role. O niečom, čo by pre nich malo byť sväté. Prvý je pacient, neskôr prídu ostatné problémy. Ale je tomu skutočne tak aj dnes? Naozaj je pre lekárov najprv pacient a potom to druhé? V seriáli sú s pacientom doktori až dokonca. Smejú sa s nim, spolu s ním plačú, spolu s ním žijú. A opäť sa spýtam, je tomu tak dnes? Naozaj je lekár s nami až dovtedy, kým nie sme zdraví? Seriál je pre mňa naozaj srdcovou záležitosťou. Cítiť v ňom lásku, smiech, život, smrť a hlavne ľudskosť. Sme ľudia, máme si pomáhať a byť si naozaj blížni. V Nemocnici na okraji mesta ľudskosť cítiť. O ľudskosti a lekárskej morálke najviac hovorí Vladimír Menšík na svadbe v neskorších častiach. Pamätným výrokom pre mňa ostal :“ Najväčšou radosťou lekárov je tá, že môžu pomôcť tomu druhému.“
Miloš Kopecký nemal ľahký život. Narodil sa roku 1922 v Prahe, jeho matka bola židovka a otec kožušinár. Keď prišiel Hitler k moci, jeho otec sa s matkou rozviedol a stal sa kolaborantom. Matka Miloša Kopeckého zomrela v Osvienčime spolu s mnohými antifašistami a nepriateľmi ríše. Miloš sa dostal tiež do nejakého tábora a keď sa vrátil, začal sa živiť divadlom. Dostal sa aj k filmom, do ktorých vytesal dušu. Mnoho filmov je o ničom, no keď v nich hrá Kopecký, dávajú mi svetielko nádeje, že film má nejaké čaro. Má mnoho filmov, ktoré sú pre mňa pamätné? Momentálne ma žiaden nenapadá. Jeden hej. Komédia o hádke dvoch susedov. Zítra to roztočíme miláčku. Hádky dvoch rodín, tuším že Peterkovcov a Novákovcov. Hneď mi v mysli blysol jeden výrok „Tady nepoteče voda, tady poteče krev! A mnoho iných, ktorými nielen mňa očaril.
Miloš Kopecký sa nikdy nevedel zmieriť so smrťou matky a nikdy otcovi neodpustil, čo im spravil. Komik a velikán českého filmu bol psychicky chorý a zomrel roku 1996 na psychiatrickom oddelení. Česť jeho pamiatke, bol úžasný!
Zomrel, no v našich srdciach sa zapísal nesmrteľnosťou. Určite si spomeniete na jeho roly a nato akým lapiduchom bol. Viem, že niekto z blogerov číta knihu Já, Miloš Kopecký. Určite dobrý výber literatúry a keď dočítam Stratený denník sovietskej školáčky Niny Lugovskej, určite sa ponorím do knihy o Milošovi Kopeckom. Spomínajte na neho s úctou a nezabudnite na neho! Ak ste s ním nevideli žiaden film, určite ho pozrite. Zapáli vám v srdci plamienok, z ktorého neskôr bude sviečka. Ďakujem za pozornosť a prajem krásny deň.
