Karel má vo mne nesmierny obdiv. Dokázal mi prebudiť srdce a počúvať stromy ich ušami. Jeho verný priateľ sa o ňom vyjadril, že iba citlivému človeku dokáže príroda otvoriť srdce. A to má s Gulbranssenom spoločné, stromy.
Dnes som sa dotrepal ktovie ako na Prosek. A tam som čítal od Gulbranssena výrok, že dobrí ľudia majú v sebe obrovskú silu. A potom som sa zatúlal tam na sever, kde sú čierne stromy a je to krajina škriatkov a víl.
Čo to znamená čítať Večne spievajú lesy? Bavili sme sa naposledy o tej knihe na blogerskom stretnutí. A tam sa mi páčila tá slovná forma, že je to generačný román. A vlastne ono s tou knihou je podobne ako s hrdinami tam. Rodičia vychovávajú deti a robia to tým spôsobom „na severe". Podobne je to aj so samotnou knihou. Dostávame sa k nej tým najkrajším spôsobom, akým môžeme. A nepoviem aký to je, veď každý vie ako to myslím.
Tá kniha je ako stará platňa, dokonca s takým chrapľavým hlasom. Akoby sme boli vo voňavej čajovni a počúvali ten zvuk stromov. Sú knihy, v ktorých počuť zvuk vetra, šepot stromov. A táto je.
Je to drsná krajina, plná starých medveďov, tvrdých ľudských hláv, skoro ako stromy. A tie stromy sú všade. Sú čierne ako kone, na ktorých sedí Dag a to jeho dobrácke srdce. Ale vzhľadom na to, aké je to drsné, je v knihe mnoho nehy, obety, porozumenia, lásky a živého dobra. Som očarený krajinou severu a ich smolného dreva v kozube.
A je toho ešte mnoho, mnoho, mnoho...
Venujem mojej drahej Pat, ktorá ma nazvala posledným romantikom.
