Je úplne presne tá doba, vďaka ktorej sa mám chuť baviť o tom. Posadajme si okolo stola v miestnosti, kde voňajú orechy, bylinky a čaj dymí na každom rohu. Vlastne ono to všetko začína čajom. Iný nápoj možno ani neexistuje, ktorý by naznačoval atmosféru tých príbehov.
Akú mytológiu majú vlastne Angličania? Nemyslím teraz Keltov, ani Sasov, ale čo vám prebehne prvé mysľou. Občas sa zatúlam po lesoch a nájdem jazero a cítim mágiu. Akoby sa tam vytiahol meč, pomahajúc mi prekonávať všakovaké dobrodružstvá. „Kto to vlastne je?" Mohol by som sa opýtať. Viem si predstaviť ako pri mne stojí Thomas Malory a povie mi, „Lady of the lake".
Nebudem tu písať samozrejmosti, že nečítať artušovské legendy v chlapčenskosti je ako nerozbiť si poriadne kolená alebo ako neťahať dievčatá za vlasy. Čo je na tej legende pútavé? Artuš? Merlin? Percival? Gawain a jeho Lady Bertilak? Myslím, že všetko okolo toho. A hlavne pre mňa ako pre chlapca bolo najkrajšie ten okrúhly stôl. Symbol rovnosti. Ako vlastne sedeli?
Nestáva sa často, žeby nejaký spisovateľ dokázal vytvoriť mytológiu pre národ. Teda vlastne on ju vytvoril tým, že pozbieral práve tú, ktorú miloval. Ono to všetko začalo ešte niekedy v detstve, keď objavil The Red Fairy Book od A. Langa. V tej mytológii objavil príbeh o drakovi a prsteňovi, veľmi dôležitý preň.
Vráťme sa k tomu okrúhlemu stolu kráľa Artuša. Myslím si, že podobnú hodnotu ako rytieri okolo okrúhleho stola má pre mňa tá časť, keď v Roklinke sedí spoločenstvo prsteňa s prsteňom a radia sa ako ďalej. Hobiti svojou maličkosťou sú dôležití ako vznešení elfovia. A to ešte nehovoriac o Samovi. (Nie je tajomstvo, že Sam bol znázornený podľa anglických vojakov, ktorí bojovali vo Francúzsku počas prvej svetovej vojny. )
Lenže Ronald nie je iba Pán Prsteňov. Tá prekážka, ktorej čelil Beren, aby sa dostal k svojej milovanej bola rovnako ťažká ako pre Froda, ktorý niesol prsteň. Tolkien dokázal vytvoriť mytologický svet, ale nebol len jeho. Je to mytologický svet všetkých tých, ktorý ho potrebujú. Podobne ako kráľ Artuš.
Čo sa týka Tolkiena, ešte mi napadli dve veci. V prvom rade, Silmarilion nie je Maloryho prepis s kúzlami ako voľakto interpretuje. A po druhé. Tolkien nebol šťastný, keď našiel svojich fanúšikov, ktorí pochopili jeho dielo inak ako on. Mnoho ľudí sa nachádza v elfoch, pretože vraj sú čistí a bez viny a ešte k tomu sú nádherní a ja neviem aké je ešte vhodný prívlastok na úžasných. Ale to vôbec nie je pravda. Čítať Tolkiena a vyjadrovať sa o elfoch takto, to mi príde ako absolútna neúcta k autorovi. Myslím si, že každý, kto vie niečo o Tolkienovom živote, vie, že on by v živote nenapísal nejakú čiernobielu rozprávku. Práve tá symbolika farieb je u neho dôležitá. Dokonca rozlišuje medzi čiernou a šedou. (Čo Tulák Rover a tá strana mesiaca, ktorá bola Šedá?) A čo Glum, ktorý bol Čierny?
Čo ďalej?
Áno, chcem sa baviť o Harrym Potterovi. Občas mi napadá otázka, kam radiť jeho? Nikdy som nesúhlasil s tým, že je to prepis Pána prsteňov, či iných diel. Áno, Harry Potter má mnoho práve z tej literatúry, ktorá je nám taká príťažlivá. Či duch zloduch nebol pre mňa pokračovateľom Wildovho strašidla? Harry však nikdy nebol ako Frodo. (Frodo nebol vyvolený.)
Harry Potter predstavuje únik do detského sveta, v ktorom by som chcel žiť. Od mala ma lákajú čarodejníci, ich praktiky, ich tajné svety, alchymistické dielne, vracie kotle elixírov a ja neviem čo ešte. Autorka spojila niekoľko príťažlivých momentov pre dospievajúce dieťa. Študovať mágiu a ešte k tomu na nejakom tajomnom hrade, to by sme chceli aj viacerí.
Vytvorila svet, ktorý som potreboval, miloval. Často som sa o ňom so sestrou bavil, túlali sme sa starým hradom a vymýšľali kúzla. Škoda však, že v budovaní sveta nepokračovala. Mrzí ma, že to všetko, čo dokázala stvoriť, dokázala veľmi rýchlo zničiť, alebo aspoň pozmeniť na nepríťažlivú podobu.
Škoda no, lebo Harryho Pottera mám cez všetky jeho slabosti stále rád. Čo vy?
