Začnem biblioterapiou, je to vedecký odbor. V podstate ide o prepojenie psychológie a knihovníctva.
Predpokladám, že každý z nás sa dostane niekedy do životnej situácie, z ktorej hľadá akékoľvek východisko. Akúkoľvek snahu, aby dosiahol šťastie. Akoby by sme stáli nad obrovskou priepasťou a nevieme, čo ďalej. Príde niekto a skočí s nami, napríklad Charles Dickens. A to je pre mňa biblioterapia.
Biblioterapia nie je len veda, je aj liečba. Skutočne existujú nemocnice, kde sa liečia chorí pomocou kníh. Lekári naordinujú pacientom knihy na prekonanie svojej duševnej bolesti. Je otázne, či niečo také chceme aj u nás. Takisto môže prísť otázka: Sme na niečo také pripravení? Máme mentalitu na biblioterapiu?
To je tá lekárska stránka biblioterapie. Čo však knihovnícka? Áno, existujú knižnice, ktoré robia sedenia, jestvujú všelijaké projekty od summer reading, až po ktovie čo. Z najbližších krajín je biblioterapii najviac otvorené Poľsko. Je tu ďalšia otázka, „Chceme knihovníkov, čo nám budú rozprávať o knihách?" A opäť: „Máme také knižnice, ktoré sú pripravené na biblioterapiu?"
Čo s tým všetkým, čo píšem, má spoločné Karel Čapek? Ak si otvoríte hocijakú encyklopédiu, alebo hocčo iné, väčšinou uvidíte, „Slávny spisovateľ, novinár, humanista, dramatik. Významný predstaviteľ rurizmu, mal nadčasové myšlienky..." (Atď.) Áno, to všetko je pravda. Bol slávny spisovateľ, o tom niet pochýb. Bol možno jeden z mála novinárov, ktorí robili v novinách to, čo novinári majú robiť. Dokázal písať pre ľudí. Zoberme si predstavu, že prídeme domov z práce, sadneme k novinám a potom máme úžasný pocit na duši. Ak existuje niekto, koho by som chcel čítavať v novinách, tak by to bol on. Mal svoju novinársku krv, „Člověk, který po léta s jistým vědomím píše pro noviny, zvykne si myslit na lidi, pro které píše; shledáva, že jeho odpovědný úkol je spíše cosi jako péci chleba pro všechny, než míchat kultúrní koktejly pro nějaký kavárenský stolokruh." (Čapek, 2003, s. 39)
Áno, bol slávny dramatik. O tom niet pochýb, jeho divadelné hry majú v sebe niečo neuveriteľné. Akoby ste spojili starú antickú hru a súčasný jazyk. Dokázal využívať symbolické mená. (Galén, Domin) Vytvoril príbeh taký silný a taký ľudský, že človek tam ani nič iné a nikoho iného hľadať nebude. Dokázal urobiť baladu pre divadlo. Čo iné je Matka, ak nie balada? Zomiera jej jeden syn za druhým v nezmyselných konfliktoch.
V prvom rade by sme mali Karla Čapka uznávať ako ľudského človeka. Dokázal strašne veľa, mal úžasnú slovnú zásobu, fantáziu, spôsob vyjadrovania, mnoho skúsenosti. Ale podľa mňa bol stále nezbedným, túlavým, ufúľaným malým chlapcom. (Stačí sa pozrieť do knihy Devatero pohádek ako využíva alfabetickú sústavu nadávok.) Možno tým je mi taký blízky.
Ak čítam Karla Čapka, dokážem sa ho nasýtiť. Čím to je? Čím to je, že človek sa má hnusne, nechce sa mu nič a prečíta si nejaký výrok od Karla Čapka a potom mu je lepšie. Čím to je, že Karel Čapek dokáže aj popadané listy zo stromu vyčariť opäť na strom. Čím to je, že v chlade a smútku dokáže vyčariť úsmev, lásku, nehu a hlavne nádej. Ja si myslím, že Karel ma mnohému naučil. (Alebo by som sa aspoň chcel mnohému priučiť.) Ale najzákladnejšiu vec, ktorú mi dal, je nádej. Je pre mňa osoba, ktorá akoby ku mne prišla, chytila ma za plece a povedala, „Neboj sa, dobre to dopadne. A keď to dopadne zle, príď za mnou, budem mať na teba čas. Porozprávame sa." To je asi ten základný prvok, aký by mal mať spisovateľ pre biblioterapiu. A tým mi je Karel Čapek asi najbližší. Učiteľ biblioterapie.
PS: Aký výrok máte od neho najradšej?
Bibliografický odkaz:
ČAPEK, K. 2003. O kočičce, pejskovi a květinkách. In: ČAPEK, K. O demokracii, novinách a českých poměrech. Praha : Academia, 2003. s. 39. ISBN 80-200-1124-2.
