Vzduch v dome vonia ako keď čítate Gulbranssena, pokojný a tam niekde je ona. Rovnako ako Dag a Tereza, aj my dvaja máme kávu a koláče každú nedeľu a naučili sme sa to, čo sa kedysi naučil aj Dag. Obetavosti, tolerancie jedného k druhému.
Ona je krásna, akoby Bjørnson napísal novú Synøve. Prechádzam sa dole schodmi a ona tam, v ruke má tmavé polená. Hádže ich do pece, ja sa potme prikradnem a zapálim tú pec. Pozrie na mňa svojimi šteklivými očami a začne mi dávať prácu. „Buď dnes dobrý, lebo Julenissen sa na teba naštve, ty, ty, ty jeden ..." Hľadá vhodnú nadávku. „bulo!" Skríkne a obaja sa usmejeme.
Ako ten oheň v peci tlie, tak sa zobúdzam a cítim vôňu bravčového rebierka. Pamätám si ako sme čakali v mäsiarni, kupovali ho o dušu a keď sme šli domov, do tej hory, pozerali sme na seba, či tam ešte naozaj je. Aby sme udržiavali tradície, raz som sa s bylinkárom vybral až na sever krajiny a chytali sme tresku. Potom som ho pozval k nám na večeru, aj so ženou. Človek, ktorý pracuje s bylinkami s takou nežnosťou a chuťou, je známy tým, že mu voňajú ruky. Nehovoriac o tom ako to preniesol na moju ženu.
Rebrá cítiť po celom dome, ja ešte idem postrúhať zemiaky a vziať dobrú klobásu. Žena už od detstva neznáša strúhanie zemiakov a tak som sa toho ujal ja. Aby som ju trošku potešil, ponúknem sa, že spravím ryžovú kašu, do ktorej nenápadne vložím mandle. Povráva sa ešte z úst mojich milovaných spisovateľov, že ten, kto počas štedrej večere nájde mandle, dostane marcipán, či čokoládu. Je ale potrebné rozdeliť sa s ryžovou kašou. Čaká na ňu nórsky škriatok, Julenissen.
Dá sa nemilovať krajinu, keď je to krajina škriatkov? Kto je ten Julenissen? Nórsky vianočný škriatok sa narodil v 18. storočí. Má červenú čapicu a dlhé fúziská. Jestvuje pár domov, ktoré má počas roka a deti mu posielajú listy, či sa nechajú pozvať tam. Nuž, škriatkovia nikdy nemajú čas. Nestretnete ich nikde, iba niekde v lese, keď sa túlate a cítite medovinu.
Ako myslím, počujem akoby niekto chcel vylomiť vráta. Nuž, bylinkár prišiel na pozvanie. Spolu so svojou ženou doniesli so sebou hrachovú kašu a slané mäso, ktoré voňalo už od dverí. Bylinkár si sadol, utrel si pot z čela a šibol očami. Ušli sme do pivnice, kde sme začali variť pivo. Už od pradávna sa v Nórsku varí pivo, aby na štedrom stole bolo z čoho piť. Čím tmavšie, tým lepšie a veru, iba my dvaja vieme, čo sme tam dali. Ešte že bylinkár trošku pivu aj rozumie, že to nie je nejaká žaburina.
A čo vianočný stromček? Staviame ho všetci štyria. Uctievame si tradíciu z roku 1820, čo sa udialo v Kristianii. Odvtedy zdobíme borovicu bielymi svetlami, kladieme naň papierové košíky, kde sa pchajú dobroty. Čo je zaujímavé, typický nórsky vianočný stromček tento rok bude nielen v Osle, ale aj v Londýne, Rejkjaviku, či Rotterdame. A čo váš vianočný stromček?
Tak sa nechajte pozvať vôňou a príďte sa pozrieť na návštevu Julenissena. Rok, čo rok sa u nás zastaví, veď ribbe, či pinekjott lepší ako u nás nedostane.
Krásne Vianoce!
Zdroje:
<http://www.foodlife.cz/index.php?option=com_content&task=view&id=1085&Itemid=115> [cit. 2010-12-20]
<http://www.skandinavskydum.cz/cs/den-otevrenych-dveri-na-ff-uk-informace-k-oteviranym-oborum-finska-norska-svedska-vychodoevropska-studia> [cit. 2010-12-20]
<http://norge.cz/norsko/kultura/vanoce-v-norsku> [cit. 2010-12-19]
<http://www.skandinavskydum.cz/cs/vanoce-v-norsku> [cit. 2010-12-12]
Zdroje obrázkov:
<http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/c/cd/Perenoel1875-1.png> [cit. 2010-12-20]
<http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/4/42/MerryOldSanta.jpg> [cit. 2010-12-20]
