Vlaky sú najpoetickejším cestovným prostriedkom. Ten pocit, keď prídete na stanicu a pozriete sa na tú obrovskú tabuľu. Každý, okrem vreckárov, sa pozerá na to, kedy mu ide vlak.
Opýtate sa ešte päťkrát rovnakého sprievodcu, či ten vlak skutočne ide tam, onam. Sediac na lavičke, bafká si tú svoju fajku a pozerá sa beťárskym úsmevom, že áno.
Ten pocit, keď už vlak stojí na nástupišti a ľudia naň utekajú. Vtedy sa stále pozriem na tú zem, ktorá je síce na každej stanici rovnaká, ale rôzna.
Ten pocit, keď kráčate po schodoch do vlaku a nájdete si miesto. (Hlavne, keď nemáte miestenku ako ja a cestujete cez celú republiku ako ja včera.)
Alebo keď sa ten vlak konečne pohne. Milujem, keď sa hýbeme. Vlak je azda jediný dopravný prostriedok, ktorý je tajomný a tichý. Občas ani neviem a už sa pohneme.
Vlak nás donúti hladkať očami cestu po okolí. Keď som ešte chodieval do Prešova, miloval som občas cestu vlakom. Pozeral som sa na most, ktorý je pri Trebejove. Na krčmu v Kysaku, kde som raz bol. Myslím teraz na to, čo sa dá pozerať z Prahy.
Pokiaľ sa vlak vôbec z Prahy dostane, to nejakú dobu trvá. Občas mám rád ten výhľad na katedrálu svätého Petra a Pavla. (A nie preto, že vedľa nej je pochovaný môj obľúbený spisovateľ.)
Labe a ten most pri Kolíne. Ja som po ňom nikdy nešiel, ale vždy viem ako vyzerá. Nikdy som v Kolíne nebol, ale most a tá lúka za ním, to mi vždy Kolín pripomína.
Alebo Pardubice. To mesto má pre mňa neuveriteľné čaro. V tomto roku bolo prvým českým mestom a akoby to bolo mesto, kde som sa naučil byť odvážny. A ten perník, ktorý cítiť z vlaku a piť pri ňom nejaké juhočeské mlieko.
Česká Třebová a potom smer na Brno. Je to kraj rýb v studených potôčikov. Viete, čo mi pripomína z vlaku Česká Třebová?
Minule som bol s kamarátom v lese. Kráčali sme po ceste , takej tej lesnej, veď viete. Určite vznikla z lúky a sú vedľa nej maky a slnko tak krásne praží. No a ako tak ideme, uvidíme nejakú čvargu. Blato, cez ktoré sa nedá preskočiť a preto musíme ísť cezeň pešo. Boli sme špinaví a zagebrení ako divé svine a potom sme si našli potok, kde sme sa umyli. To je pre mňa tá cesta z Českej Třebovej do Brna. Krajina potokov, kam vkladáme svoje zagebrené čungy.
Milujem aj ten pocit, keď sa zobudím, pozriem sa na hodinky, je napríklad 3.36 a ja som v Štrbe a spím ďalej.
Milujem, keď vlak trieli rýchlo ako blesk a ja mám pocit, že môžem spať. Milujem vlaky.
Čo vy a vlaky?
