Sediac v krčme, rozprávali sa a vymieňali si poznatky. Trochu som ich počúval a čosi vám i napíšem.
„To bol skvelý kopec, čo sme zdolali. Skor ako keď sme vyšli z Krušovíc, čo je ta cesta na Karlovy Vary a šli po lese." Začal jeden, napil sa piva a usmial sa. Títo priatelia mali pre seba svojsky úsmev. Na úsmevoch je niečo magické. Každý úsmev niečo znamená a uvedomil som si to až pri nich.
„Myslíš to, čo sme šli do tej dediny, ja už ani neviem ako sa to volalo. A tam sme našli súkromný pozemok?" Povedal druhý, dojedal akési jedlo.
„To je ono, čo som mu potom poprial zástavu srdečného svalu, lebo sme sa brodili kriakmi." Povedal „zaklínač" a ten druhý vystriekol pivo priateľovi do gamby.
„Tešíš sa domov, čo?" Povedal vzápätí zaklínač a usmial sa.
„Ale áno, hoci mám občas pocit, že spolu trávime málo času."
„Vždy budeme priateľmi, lebo život nás tak naučil." „Zaklínač" sa zatváril ako starý Dag na Vianoce, keď už Tereza nežila a prišli na sever hostia. Veď viete, keď sa tešil, že si zahrá karty. Všetci vieme, že to nebolo kvôli kartám.
Zrazu sa ozval hlas, hlasajúc vlaky. Veď to poznáte, „Vlak do smeru.." Atď.
Jeden z tých dvoch priateľov sa zarazil, no druhý mu hovoril. „Choď!"
„Ale, ja som ti ešte nestihol toľko toho povedať."
„Choď preboha, veď ďalší vlak ti pôjde až v noci." Povedal ten, čo poprial niekde v Krušoviciach niekomu zástavu srdečného svalu. Vtedy som sa na neho pozrel a zistil aká charizma z neho vyžaruje.
„Bien. Au revoir mon ami." Povedal mu a šibalsky sa usmial.
„Au revoir mon chevalier de Zemplinske Jastrabie." Rozosmiali sa obaja, objali sa a ja som už musel tiež ísť.
Potom som nastúpil do toho vlaku a sadol si do kupé k jednemu z dvojice. Vlak sa pohol a dvere kupé sa otvorili. „Žijeme len raz." Odpovedal ten zaklínač a sadol si k nám.
Obaja vystúpili v ďalšej stanici a ktovie ako to pokračovalo. To je pre mňa železničná krčma.
Venujem Vojtovi.
